Chaos v zdravotníctve presahuje možnosti racionálneho pochopenia, je katastrofálnym obrazom Slovenska. Ostáva pár dní, dokedy ešte existuje možnosť, aby lekári stiahli svoje protestné výpovede.
Vláda sa spolieha, že aj napriek úplne chaotickému „vyjednávaniu“ a neuspokojeniu požiadaviek časť výpovede proste zoberie späť.
Problém je, že to je úplne katastrofálne chápanie situácie.
Lekári sú zhnusení z fungovania v zlom zdravotníctve. Mnohí odídu už teraz. A mnohí z tých, čo nateraz predsa len ostanú, v nasledujúcich mesiacoch budú odchádzať tiež.
Vláda jednoducho nič nevyrieši tým, že časť protestujúcich nateraz ostane.
Nič s tým neurobí žiadna ďalšia „atómofka“ toho pána z Trnavy, ktorý bláznivo máva nápadom prijať stovky medikov navyše, aj keď to nič na súčasnej situácii nevyrieši a ani do budúcna – lebo lekárske fakulty v podstate nemajú ako také zvýšenie zvládnuť. A najmä nie sú žiadne garancie, že tú vyštudovaní medici budú chcieť ostávať.
Je to veľmi smutné. Máme veľa lekárov, ktorí sú naozaj šikovní, popri tom veľmi ľudskí. Ale pracujú v zle nastavenom systéme, ktorý ich znechucuje. A zároveň ich sústavne lákajú inam. Hneď vedľa, za hranicami, v ČR či Rakúsku, dostanú lepší plat a najmä čerstvo vymaľované chodby, naleštené kachličky, nábytok mladší ako desať rokov, zvyčajne normálny nemocničný manažment so štandardizovanými procesmi.
Na zlepšenie niekedy stačí normálna politická vôľa. Keď som si po pár týždňoch vo funkcii (ministra školstva, nie zdravotníctva!) išiel pozrieť, v akých hrozných podmienkach sa vzdelávajú budúci medici, okamžite som nechal pripraviť investície, ktoré potom priestory pomohli dať do poriadku.
Prečo to nikto predo mnou neurobil? Neviem.
To isté platí pre zdravotníctvo ako také. Nemocnice často nemajú normálnych manažérov. Všetci sa sťažujú na vnútorný bordel, ale nikto tam nenainštaluje ráznych, a niekedy aspoň príčetných ľudí. Prečo? Neviem.
Ešte horšie je to so systémom ako takým. Všetci vedia, že eHealth, ktorý stál obrovské peniaze, funguje len čiastočne, lebo napríklad nemocnice doň nedávajú údaje, ktoré by tam mali dávať.
Ak lekári preposielajú pacientov k špecialistom, dávajú im vybehať si termín s papierom v ruke. Ono vôbec treba chrániť štósy papierov. A s nimi behať.
V nemocniciach často nefunguje ani základný klientský proces („Dobrý deň, som doktor XY a teraz s vami urobíme toto a toto.“) Pacient je niekedy presúvaný medzi lekármi ako nejaký kus nábytku, ktorý treba posunúť niekam ďalej. A to všetko napriek, ako hovorím, tomu, že veľká časť lekárov je naozaj v podstate veľmi slušná, vzdelanie majú robustné.
Celý tento veľký problém niekedy ide až do hĺbky politických problémov a ľudských vzťahov spoločnosti. Ja som tento rok zažil scénu, ako relatívne mladý človek zúril na stav zdravotníctva a zároveň nevedel, čo so svojimi rodičmi, ktorí mu vysvetľovali, že to kvôli Dzurindovej vláde. Nevedel, či má plakať alebo niečím od zúrivosti búchať o zem.
Lebo aj o to ide. Celá problematika je demokraticky nevyriešiteľná, zabalená do mrakov nezmyslov, aj domácej spokojnej letargie, sedemstopäťdesiateho zopakovania nejakej pre súčasnosť bezvýznamnej vety („Za socializmu bolo lepšie“) a tak ďalej.
Tí, ktorí si zažili zdravotníctvo tam, kde funguje, zúria, ale iní sú dokonca aj medzi tými plesnivými múrmi tak nejako spokojní, alebo aspoň zmierení s osudom.
Strašné.
A toto všetko sa dalo práve v týchto rokoch začať rázne riešiť. Z Bruselu je k dispozícii miliarda na obnovu nemocníc a výstavbu nových. Konečne sme mohli mať nemocnice, aspoň niektoré, ako sú tie v Nemecku.
Ale napriek tomu, že bolo úplne zjavné (!), že vláda to strašne pokazí, pretože rok a pol (ja som na to sústavne upozorňoval) nikto seriózne, s plným nasadením, nepracoval na tom, ako presne tie peniaze použiť, TU SA NIČ NEDIALO. Žiadne novinové titulky k hroziacemu prúseru desaťročia, žiadne krízové politické stretnutia. Ani žiadne predkladanie investičných plánov od strán, ktoré už vo vláde boli a znovu sa do nej chystajú a mali by akože mať v opozícii množstvo času (a niektoré aj peňazí), aby predkladali kvalifikované alternatívy a búšili tam, kde hrozí naozaj obrovský problém a nielen tam, kde možno robiť divadlo.
Nič, len tlačovky a stopäťdesiate odvolávanie zase nejakého ďalšieho člena vlády, pričom časť voličov tomuto psychiatrickému divadlu reálne tlieska. Naši zase krásne vykrikujú za mikrofónom, ohromné.
Je to ako z nejakého filmu o stredoveku a osadách, vyrastajúcich na nedostatku jódu, alebo tábore ľudí z nejakého dôvodu odrezaných od zvyšku sveta a teda len s chabými zvyškami racionality.
Je to doslova bizarné divadlo.
Nie vždy súhlasím s našou prezidentkou, ale v takéto okamihy nemám ďaleko od toho, aby som aj ja zopakoval jej slávny výrok o rozumení či nerozumení tejto krajine.
Zdravotníctvo. Školstvo. Veda. Ak si krajina, štát, nedokáže rázne, sebavedomo zabezpečiť, aby tieto veci normálne fungovali, od slušných budov po jasný profesionálny rozvoj ľudí, ktorí v nich pracujú, tak sa jednoducho nemá zmysel baviť o tom, že si takú krajinu a štát niekedy niekto vôbec bude vážiť.
(Status na FB 14. novembra 2022, titulok Slovo)
