Fejtónovou klávesnicou: Rožok

Nechcite byť v mojej koži, som šéfom v drobnej pekárni, valí sa na nás jedna pohroma za druhou: ceny za suroviny sa vyštverali do tatranských výšok, ceny za energie až na Mount Everest. A štát na dotáciách núka iba omrvinky, ktoré stačia sotva na posýpku či na dieru, ako my vravíme, v trdelníku. Nečudo, že za takej situácie sadá na vás aj v pekárni mrazivý pot. A teraz, prosím pekne, pečte. Pečte chlieb, rožky, žemle, pletenky, lupáčiky, koláčiky, pagáčiky, pečte všetko to pečivo, na ktoré čakajú hladné žalúdky zákazníkov. Nielen čakajú, ale i kričia, je to drahé, zdierate nás, vy sa zohrievate pri peci a my sa doma trasieme od zimy. Akáže je to spravodlivosť?! Mudrovať vedia, nech si to však sami skúsia, nech sa popasujú s cestom a lopatou, nech tŕpnu, aby sa im niečo nepripálilo. Ako oni k nám, tak my k nim – rožky čoraz menšie, ceny čoraz vyššie. Ale aby som bol spravodlivý, oni vlastne za to nemôžu, iba rešpektujú tých, čo sa tvária ako múdre hlavy, múdre vesmírne hlavy. Napokon, možno to aj pekárenskému remeslu prospeje – naše výrobky budú vzácnejšie. Ukázalo sa to toť nedávno…

Kresba: Ľubomr Kotrha

Rozbolel ma zub, reku skočím k svojmu zubárovi, aby mi ho zaplomboval. Nebol som objednaný, vložil som si do tašky fľašu koňaku, on si na to vždy potrpel. Brať všimné bolo jeho koníčkom…

Zaťukal som na dvere ambulancie, ozvalo sa vstúpte.

„Pán doktor, morí ma deravý zub,“ začal som uboleným hlasom, „dajako mi ho umŕtvite, lebo zošaliem.“

„Nemám voľný termín,“ odvetil stroho.

Vytiahol som z tašky koňak, obrátil som ho etiketou tak, aby videl, čo som priniesol. Bolo to Karpatské brandy špeciál, fajnová pijatika.

„Už som povedal, že to dnes nie je možné,“ vyhlásil ešte príkrejšie. Na koňak sa ani nepozrel, tváril sa, že mu je moja ponuka ľahostajná.

„Milý doktorko,“ zalíškal som sa nápadito nadbiehavo, „a čo tak euríčka, nezišli by sa? Vybral som z peňaženky zelenú bankovku a ostentatívne som ňou zamával.

Pozrel na mňa a chrapľavo zabručal: „Človeče, nebuďte smiešny, za taký peniaz si dnes nič nekúpite. Vzápätí dodal, pravda, už pokornejšie, úslužnejšie: „Ale keby ste, pán…

„Pagáč, Vendelín Pagáč,“ pomohol som mu s pamäťou.

„Keby ste mali dajaký chutný rožok,“ pokračoval,“ mohli by sme sa dohodnúť. Manželka kupuje samé nepodarky, zhúžvané ako guma, vraj dovoz zo zahraničia. Človek sa natrápi, kým sa mu podarí čo len štipku prehltnúť…“

Z tašky som vylovil rožok, od zubára som sa totiž chystal k dcére, aby si jej rodina pochutnala na čerstvom pečive. Ambulantnou miestnosťou sa niesla lákavá pekárenská vôňa, už len zahryznúť. Opatrne som rožok zabalil do servítky a podal mu ho.

„Ešte je teplý,“ zamľaskal s pôžitkom „také mám najradšej. Nenašli by sa ešte dva, pre manželku a syna.“

„Ale áno, pravdaže sa nájdu,“ prikývol som chytro, aby si to nerozmyslel. Zberal som sa sadnúť si do kresla, z ktorého mám odmala paniku. Ponúkol som mu ďalšie dva rožky. Bolo vidieť, že sa teší, zrejme si predstavoval, ako ho doma manželka pochváli.

„Prepáčte, pán Pagáč,“ hýril úslužnosťou zubár, „lupáčik… nemáte náhodou pri sebe lupáčik, vnučka ich zbožňuje… Áno, len si pekne sadkajte do kresla.“ Vzal si lupáčik a starostlivo ma usádzal na budúce miesto hrôzy.

„Pán doktor, len s citom, veľkým citom,“ prosil som nastávajúceho trýzniteľa.

Nebojte sa, priateľko,“ chlácholil ma, „ani sa nenazdáte a zaraz bude po všetkom… apropo, keby tak bol ešte tvarohový koláčik, viete, dedko nemá zuby, zje iba niečo mäkké, vláčne.“

V taške bol aj koláčik. Našťastie. Celá zubárova rodina si tak príde na svoje.

Ale čo ja? V kresle som úplne stuhol, chvel som sa ako osika. Lekár vzal vŕtačku, zapol ju, zabzučala a… a koniec. Vypli elektrinu. Chudák zubár sa búchal dlaňami do hlavy, surovo klial, preklínal sám seba. Zabudol na oznam z elektrární, že už vyčerpal kvótu mesačnej spotreby elektrickej energie. Nedostane ani kilowatthodinu navyše, nepomôžu prosby, ani nadávky…

A rozuzlenie? Ako v každej dráme: ja som sa v bolestiach zvíjal na zubárskom kresle a doktor, nahnevaný na celý svet, si chvatne odhrýzal z rožka. Z môjho chrumkavého rožka. Očividne mu chutil…

P. S.: Včera som sa náhodou dozvedel, že zubár nabehol na nový protiinflačný platobný systém: ovocinár mu nosí jablká, vinohradník víno, mäsiar klobásy, mlynár múku, cukrár zákusky, zámočník zámky a kľúče, hodinár hodinky, obuvník topánky atď., atď.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 35 – 36/2022)

(Celkovo 143 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter