Aká si mi krásna – básnický pozdrav Slovensku

Stáva sa smutným paradoxom, že umelecká tvorba je neraz známejšia ako autor samotný. Takýto bizarný osud postihol slovenského básnika Petra Dobroslava Bellu (Liptovský Mikuláš, 12. novembra 1842 – Budapešť, 13. júna 1919) , ktorý svoje verše publikoval pod pseudonymom Horal. Jeho meno dnes už málokomu niečo hovorí. Ale keď spomenieme pieseň Aká si mi krásna, takmer každý zareaguje. Áno, to je tá prekrásna hymnická pieseň, ktorú zložil Eugen Suchoň na motívy ľudovej piesne.

Je to však len čiastočná pravda – Eugen Suchoň túto pieseň skutočne skomponoval, no nie na motívy ľudovej piesne, ale zhudobnil báseň Návrat, ktorú napísal práve Peter Bella Horal. Je smutné, že sa nám životné osudy tohto autora a dielo strácajú v priepasti zabudnutia.

Aká si mi krásna,
ty rodná zem moja!
Krásne i tie hory,
kol teba čo stoja;
krásne i to nebo
nad tými horami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.

Ty hora zelená,
čo šumieš nado mnou,
jak bys mi nôtila
piesenkou čarovnou;
ty úboč zakvitlá
divými ružami:
žehnám ťa, vítam ťa
vďačnými slzami.

A ty Váh, biely Váh,
potoku môj horný,
čo sa tak ligotáš
ako pás strieborný;
vy brehy porastlé
bielymi brezami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.

Rozkošné doliny,
v dolinách rovniny,
vy moja kolíska
i mojej rodiny,
rovniny posiate
drobnými mestami:
žehnám vás, vítam vás
vďačnými slzami.

A ty ľud premilý,
čo orieš na stráni,
tvoje nech mozole
ruka božia chráni,
a nech ťa poteší
lepšími časami:
žehnám ťa nastokrát
mojimi slzami.

Po Petrovi Bellovi Horalovi sa zachovala len útla knižka básní Piesne zďaleka a iné verše, ktorá vyšla rok po jeho smrti, v roku 1920, básne, roztratené v niekoľkých slovenských časopisoch, ktoré počas jeho života na prelome 19. a 20. storočia vychádzali v Uhorsku, záznam zo slávnostného literárneho večierka pri príležitosti jeho 70. narodenín roku 1912, niekoľko zdravíc k jubileu, zopár krátkych recenzií a nakoniec dva či tri nekrológy. To je všetko. Vlastne nie – predovšetkým hymnická pieseň Eugena Suchoňa Aká si mi krásna, ktorá mu predovšetkým zabezpečila miesto v slovenskej literatúre.

Eugen Suchoň, ako si spomína v autobiografickej knihe Podmanený svet, zhudobnil báseň Návrat v roku 1932, keď pôsobil ako učiteľ hudby na Odbornej škole pre ženské povolania v Bratislave: „Blížil sa 28. október, štátny sviatok. Chystala sa školská oslava, na ktorej mal vystúpiť aj môj dievčenský zbor – po prvý raz. Pre moje dievčatá som napísal štvorhlasný zbor na báseň Petra Bellu Aká si mi krásna. Od začiatku nácviku som videl, ako oduševnene spievajú moju prostú skladbičku. Úspešné vystúpenie mi bolo odmenou za doterajšie lopotenie. Skladbička Aká si mi krásna si prekvapujúco získala spontánnu obľubu a postupom času prešla do povedomia celého národa a stala sa jeho majetkom. Spievajú ju nielen na Slovensku, ale aj v Čechách takmer všetky spevácke zbory, lebo som ju neskôr upravil pre mužský a miešaný zbor. Ba často ju spievajú aj zahraničné spevácke zbory. Aj napriek jednoduchému textu a prístupnej hudbe stal sa tento zbor hymnickou piesňou národa.“

Rodina zabudnutého básnika
Peter Dobroslav Bella Horal. Zdroj: Mesto Liptovský Mikuláš

Peter Bella Horal sa narodil 12. novembra 1842 v Liptovskom Svätom Mikuláši v rodine kožušníka, ktorý sa zapájal do národnoobrodeneckého hnutia. Kultúrny historik, prekladateľ a neskorší evanjelický biskup Fedor Fridrich Ruppeldt charakterizoval básnikovu rodinu na literárnom večierku pri príležitosti Horalových 70. Narodenín takto: „V dome Bellovcov panoval vždy duch národný; dietky od mladi rástli na slovenských a českých knihách a časopisoch. Šafárikom redigovaný Světozor a jeho Slovanské Starožitnosti, Kollárove diela, Štúrove Slovenskje Národňje Novini boli im každodenným duševným pokrmom.“

Horalov otec Jozef Pravoslav Bella v čase básnikovho narodenia úzko spolupracoval s organizátorom slovenského ochotníckeho divadelníctva Gašparom Féjerpatakym-Belopotockým a priateľské styky udržiaval aj s miestnym evanjelickým farárom Michalom Miloslavom Hodžom, ktorému venoval tiež báseň. Ďalšiu báseň Pozdravení Slovanům mu uverejnil Jozef Miloslav Hurban v I. ročníku almanachu Nitra.                       

Horalov otec podporoval štúrovské hnutie aj finančne. Prispel na kauciu na Slovenské národné noviny a bol pokladníkom spolku Tatrín. Pre svoje vlastenecké presvedčenie v roku 1849 skončil v debrecínskom väzení a potom bol v žalári v Pešti.

Peter Bella Horal mal deviatich súrodencov. Jeho traja bratia – Jozef Bohuslav, Ján Pravdoľub a Ondrej Miloslav – tiež zanechali istú stopu v slovenskej literatúre.

Jozef Bohuslav Bella mal byronovskú povahu a petöfiovského ducha. Verše nielen písal, ale za svoje ideály sa aj bil so zbraňou v ruke a v bitke za slobodu aj zahynul. V roku 1858 sa zúčastnil ako dobrovoľník na čiernohorsko-hercegovinskom povstaní, v roku 1863 podporil poľský odboj proti ruskej nadvláde a v roku 1876 padol v Srbsku v boji proti Turkom pri Aleksinaci. Písal ponášky na ľudové piesne, príležitostné básne a je autorom veršovanej povesti Rajčo Nikolajev o boji Bulharov proti Turkom.

Ondrej Miloslav Bella ako kaplán a vojenský kňaz pôsobil na mnohých miestach v Rakúsko-Uhorsku, kým sa roku 1890 usadil v Krakove. Svoje verše publikoval v časopisoch, almanachoch a kalendároch.  Ako jedinému z rodiny Bellovcov mu verše pod názvom Piesne Ondreja Bellu vyšli knižne ešte počas života.

Ján Pravdoľub Bella publikoval články o výchove remeselníckej mládeže, zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v novinách a časopisoch. Napísal niekoľko učebníc, ktoré sa používali v školách, aj keď ich uhorské úrady neschválili.

Smútok za Slovenskom si liečil poéziou

Najhlbšiu stopu v slovenskej literatúre vyryl Peter Dobroslav Bella Horal, ktorý bol kultúrne činný už od mladosti. Pôsobil ako člen ochotníckeho divadla v Liptovskom Svätom Mikuláši, pre ktoré skladal kuplety a príležitostné básničky ako Nenie všetko zlato, čo sa blyští alebo Priateľ meštek. Posielal aj rébusy do časopisu Černokňažník. Básnicky debutoval v Sokole v roku 1865 básňou Slovanský trikolor. Vyučil sa za kožušníka a zamestnal sa v dielni svojho otca. Začiatkom 70. rokov firma začala upadať a onedlho zbankrotovala. Horal sa presťahoval do Budína, kde pracoval ako pisár na Ministerstve verejnej dopravy, neskôr si urobil telegrafický a železničiarsky kurz. Stal sa prednostom na viacerých železničných staniciach v Uhorsku a neskôr pracoval v Ústrednom úrade železníc v Pešti. Ďaleko od Slovenska, od hôr a dolín, písal Horal básne, ktoré sú holdom slovenskej prírode a vyznaním lásky k materinskej reči.                       

Vždy, keď na tatranské pomyslím si kraje,
v srdci o domove pieseň mi zahraje;
očú obidvoje zájdu mi slzami:
rodné kraje moje! – čo teskniem za vami!

Keď dumám z večera a hľadím v tie strany,
kde leží Slovensko, kraj ten milovaný:
zrazu – neviem čo je? – pohoria sa nížia:
rodné kraje moje – tie ku mne sa blížia!

Peter Bella Horal publikoval v čase, keď pracoval na železnici, veľmi málo, zväčša písal iba pre vlastné potešenie. Jeho brat Ján v rukopise o rodine Bellovcov pre zostavovateľov Rukoväte literatúry slovenskej zhodnotil jeho tvorbu takto:   „O sebe Peter Dobroslav píše, že pár pesničiek síce napísal, ktoré tak zovšeobecneli, že ich v zbierkach národných slovenskej piesni ako piesne ľudovie uvádzajú, no i rukopisy iných prací sa pri sťahovaní stratili. Čosi vraj ako 16 – 17- ročný šuhaj do Černokňažníka podával, to je vraj tak malicherné, že to ani spomenutia nezasluhuje. Krem toho z jeho životopisu, kde do školy chodil, ktoré triedy ukončil, je nie radno verejne hovoriť. Je štátnym úradníkom a keby nejaké hoc veľké zásluhy mal o národ, tie spomenúť nateraz neslobodno. On pracuje i teraz a časom, akže to vraj bude súce, dozvieme sa o tom.“

Životopis Bellovcov vypovedá, že Horal sa počas zostrenej maďarizácie obával o svoje zamestnanie, a preto sa neangažoval v slovenskom verejnom živote. Až po odchode do penzie začínal prispievať do slovenských časopisov – do Slovenských pohľadov, Živeny a najmä do Dennice, ktorú redigovala Terézia Vansová. Početné básne vyjadrujú, ako ťažko Horal niesol život ďaleko od Slovenska a v cudzom prostredí sa prirovnával k sirote alebo násilne presadenej jedličke.

Horalove zhudobnené verše

Eugen Suchoň nebol jediným hudobným skladateľom, ktorý zhudobnil Bellove verše. Dve jeho básne Matka nad kolískou a Vianoce inšpirovali aj jeho omnoho slávnejšieho menovca, nie príbuzného – tiež rodáka z Liptovského Svätého Mikuláša – Jána Levoslava Bellu. Ďalej Jozef Grešák zhudobnil jeho báseň Pozdrav zďaleka. Spevokoly často siahajú po piesni Materinská reč v cudzine, ktorú Štefan Fajnor zložil na text Horalovej básne.                       

Materinská moja reč,
taká si mi milá,
akoby ma moja mať
menom oslovila;
akoby ma ľúbajúc
k srdcu privíňala:
akoby ma žehnajúc
Bohu porúčala.

Materinská moja reč,
ty mať ubolená –
keď ťa čujem, volil bych
padnúť na kolená
a modliť sa zo srdca
modlitbu skrúšenú:
aby ťa Boh potešil,
v žiali postavenú.

Materinská moja reč,
poklad môj v cudzine!
Keď zaspievam piesenku
v sladkej materčine:
oči sa mi zalejú
horkými slzami
a srdce sa poteší:
že je Boh nad nami!

Rozporné názory kritiky    

Literárna kritika venovala Petrovi Bellovi Horalovi málo pozornosti. Pri príležitosti knižného vydania Horalových veršov rok po jeho smrti v roku 1920 literárny kritik Štefan Krčméry napísal: „Tichý Peter Horal uverejňoval svoje verše od polovice deväťdesiatych rokov. Bývali také nepatrné, beznáročné. Nevedeli sme ani, koľko ich má a čo všetko je v nich, až keď teraz, rok po jeho smrti, vyšli zobrané v úhľadnom zväzku: vidíme, že ich je hodný veniec a že je v nich hodne úprimnej, zdravej poézie. Z najväčšej čiastky Horalových piesní zaznieva túžba za domovom. Z úradníckej chyžky peštianskej letia vzdychy do Liptova, ku Kriváňu, k Váhu, s ktorými bola zrastená jeho detská duša, bez ktorých mu tak ťažko bolo žiť. Horal tam mrie za svojím rodným krajom – a v tom je kus slovenskej duše – že i „v nebi sa mu zacneje“ za ním. Jeho básnické vyjadrenie je veľmi prosté. Sotva nájdeš nového prostriedku alebo obraz. Tak ako sa túžba za domovom od vekov nadväzovala na let lastovičky, ako sa alegorizovala sokolom v klietke alebo presadenou jedličkou, tak je to i uňho. Hviezdička pozdravuje mu rodný kraj, z večerných dúm vynoruje sa mu kostolíček a v duši zvoní dávno nepočutý večerný zvon. Viac piesní pointuje vo vyslovení túžby: aspoň raz umrieť na rodnej zemi.“

Štefan Krčméry hodnotil tvorbu Petra Bellu Horala vcelku pozitívne. Omnoho kritickejšie sa k jeho tvorbe vyslovil v Národních listech v roku 1914 v článku Dnešní poesie slovenská vtedy mladý literárny kritik František Votruba. „Horal se v literatuře ohlásil velmi pozdě. Teprve Salvův a Kálalův sborník Od Šumavy k Tatrám, kde vyšly jeho Piesne o jedličke a Piesne z cudziny upozornily na básníka, kryjíceho se dlouho pod pseudonymem. Od té doby jmenovitě v Dennici objevuje se častěji jeho jméno. Verše Horalovy, hrajíci vcelku na jediné struně, rovněž blízké lidové písni, ale bez její hravosti, smíchu a ironie, marně vyhýbají nebezpečí jednotvárnosti a sentimentálního přebarvení. V baladách, romancích a jiných básních výpravných ztroskotal zcela; trpí rozvleklostí a nedostatkem formy.“

Zdá sa, že z dvoch protipólnych pohľadov na Horalovu poéziu má pravdu kritickejší názor Františka Votrubu. Poézia Petra Bellu Horala je skutočne jednostrunná, nevýbojná, oddaná do vôle osudu. Výber motívov i básnické spracovanie je bez fantázie a opakuje sa. Na prelome 19. a 20. storočia pôsobili jeho verše už anachronicky. Mladá nastupujúca literárna, ale aj politická generácia, sa hlási o slovo omnoho dôraznejšie a agresívnejšie. Votruba písal tieto riadky v čase, keď už v slovenskej literatúre dva roky bola známa Kraskova zbierka Nox et solitudo a Horalova poézia pôsobila ako napodobenina – a aj to nie celkom vydarená – štúrovskej poézie. Stráca jej odbojný osteň a je skôr prejavom rezignácie. Štúrovci si chceli slobodu vybojovať, Horal dúfal, že nám spadne do lona sama.

Smutný koniec básnika

Peter Bella Horal sa dožil zániku rakúsko-uhorskej monarchie, ale do oslobodenej vlasti už nestihol prísť. Zomrel 13. júna 1919 v Budapešti. O devätnásť rokov neskôr hľadal jeho hrob v hlavnom meste Maďarska literárny historik Rudo Brtáň. Našiel ho po na budínskom predmestí na cintoríne Farkasréti Temetö. Kríž a tabuľka s nápisom v maďarčine boli zhrdzavené a hrob porastený šípovými ružami a zimozeleňou. Návštevu na cintoríne Brtáň opísal v Cirkevných listoch: „Vpravo je pochovaný akýsi Nusser Béla, po ľavej strane bol svieži hrob – Bellovej manželky? Jediná jeho dcéra žije vraj dnes v Budíne v dome, ktorý si Bella vystavil, keď odišiel na odpočinok ako úradník železničnej direkcie v Budapešti. Manželka Nemka, dcéra ponemčená, hoci ju otec od mladosti učieval slovenské piesne ľudové, národné i svoje. Koniec Bellovho života bol smutný a biedny. Penzia malá, honoráre za preklady u Páričku a v Nakladateľskom spolku neveľké, dva zväzky básní zaviazli ešte pred vojnou u Klimeša práve pre otázku honoráru, nedostatok potravín vo vojne a bieda po vojne, choroba obličiek /rak/ a staroba podlomili Horala. Neuvidel svojho Liptova, bratovi v Krakove dal slovenský nápis na pomník – jeho pomník v cudzej reči mlčí o jeho zásluhách. Či si ho vďační Liptáci prevezú, či splnia jeho životné želanie?“

Hrob Petra Bellu Horala sa pokúšal v novembri 2008 nájsť Gregor Papuček, slovenský novinár a spisovateľ, žijúci a tvoriaci v Maďarsku. Na správe cintorína zistil, že Peter Bella bol pochovaný 15. júna 1919 v sektore III, rad 5. V e-maile mi napísal: „Vyhľadal som si piaty rad a prešiel som ho vonkoncom. Najstaršie hroby sú tam z 1950-tych rokov, aj tých je málo, a tie ostatné sú z neskorších rokov, končiac rokom 2008. Miestami som našiel hrob zarastený, musel som sa prehrabávať do húšte, a tak prečítať meno. Je tam aj taký hrob, ktorý je zrúcaný, ale žiadny popísaný kameň som nenašiel. Je tam aj hrob s dreveným, už celkom zhnitým krížom bez tabuľky. Tak som pochodil tri piate rady, ale žiaľ, hrob nášho básnika som nenašiel.“

Horalov hrob už neexistuje, ale stojí dom, v ktorom býval. Aj to zistil Gregor Papuček na základe záznamov Súpisu adries a bytov mesta Budapešť, že Horal býval v druhom budapeštianskom obvode na Szönyegovej 3. V e-maile v júli 2009 mi napísal: „Je to vysoký, veľký troj-, či štvorposchodový dom. Navštívil som tam štyri rodiny, zaujímal som sa, či niekto z nich, napr. tí najstarší, sa pamätajú na meno Bella, Peter Bella, na rodinu Bellovcov. Zatiaľ som takého človeka tam nenašiel. Kruh ešte nie je uzavretý, všetky rodiny som ešte nevyspovedal. Jedni mladí manželia mi priniesli aj kópiu niekdajšieho výkresu celého komplexu tej budovy, je to veľká budova tvaru širokého U, ktorá tam bola postavená r. 1895! Ale Peter tam býval – podľa svedectva zväzkov Czim- és lakjegyzék, to jest Súpis adries a bytov mesta Budapešť – už aj predtým! Napr. r. 1888 je zapísaný ako: Béla Péter, vas. hiv. (vasuti hivatalnok – pozn. G. P.) I. Szőmyeg u. 3., čiže Peter Bella, železničný úradník. O 10 rokov neskôr, r. 1898, sa po prvý raz vyskytuje aj Béla Péterné, házt. (háztartásbeli –pozn. G: P.), čo znamená že pracuje doma, v domácnosti. Ale môže to byť aj skratka slova Háztulajdonos, majiteľka domu! Čiže, keď ešte ten terajší dom tam nestál, on už tam býval na tejto adrese. Voľačo tam stáť muselo, keď tam býval. V roku 1905-06 je prvý raz zaregistrovaný ako: nyug. máv. ellenőr, t. j. nyugalmazott máv ellenőr t. j. železničný kontrolór na dôchodku.  Po tomto voľakedy si postavili domček?! Ale kde? Lebo bývať bývali aj naďalej na adrese Szőnyeg u. 3.!!!“

Možno sa podarí nájsť domček, v ktorom Horal s manželkou a dcérou býval na penzii. Ale bolo by dobré, keby sa aspoň skromnou tabuľkou na dome na ulici Szönyeg 3 v Budapešti pripomenulo, že tu žil Peter Bella Horal. Tento skromný básnik, tak veľmi milujúci svoju rodnú zem, by si to určite zaslúžil. Nevytvoril veľké básnické dielo, ale tá jediná báseň Návrat, ktorú pod názvom Aká si mi krásna zhudobnil Eugen Suchoň, mu zabezpečila miesto v slovenskej kultúre.

(Celkovo 173 pozretí, 2 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter