Dôverní kamaráti: Romaša a Voloďa

Vladimír Mináč a Vladimír Clementis – dve kľúčové slovenské osobnosti, ktoré výrazne spoluformovali osudy nášho národa v 20. stor. Okrúhle výročia ich narodenia sme si pripomenuli vedeckou konferenciou 100 Vladimír Mináč | 120 Vladimír Clementis, ktorá sa uskutočnila 7. októbra 2022 v Bratislave. Tím organizátorov tvorili Matica slovenská,  Klub Nového slova, Inštitú ASA, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Spoločnosť Ladislava Novomeského a Spolok slovenských spisovateľov.

Osobnosti a dielu oboch vzácnych osobností, Vladimíra Mináča (Klenovec 10.8.1922 – Bratislava 25.10.1996) a Vladimíra Clementisa (Tisovec 20.9.1902 – Praha 3.12.1952) sa venovali viacerí známi autori; je veľmi vzácne, že konferencia bola obohatená aj o osobné spomienky na oboch významných predstaviteľov nášho verejného života.

Niektoré z príspevkov budeme postupne publikovať na našej stránke; všetky nájdu záujemcovia v pripravovanom zborníku.

+ + +

Pri príprave tejto konferencie som navrhol, aby bola venovaná aj novinárovi a spisovateľovi Romanovi Kaliskému, ktorého storočnicu si tohto roku pripomíname (narodil sa 23. septembra 1922). Dohodli sme sa však, že Romanovi Kaliskému bude venované samostatné spomienkové kolokvium, ktoré sa uskutočnilo v predvečer jeho storočnice 22. septembra 2022 na vysokej úrovni. Napriek tomu sa v krátkosti pokúsim spojiť Romana Kaliského s Vladimírom Clementisom a potom aj s Vladimírom Mináčom, s ktorým bol rovesník a dobrý kamarát.

Jozef Leikert medzi účastníkmi konferencie. Snímka: Peter Schvantner, tajomník MS

Pri Clementisovi si pomôžem vyjadrením Dominika Tatarku, ktorý bol isté obdobie veľký kamarát s Mináčom i Kaliským. Albertovi Marenčinovi staršiemu, ďalšiemu dobrému kamarátovi, Tatarka k obžalobe a poprave Clementisa povedal: „Ako som mu mohol neveriť, keď som jeho priznanie počul na vlastné uši?!“ Počul ho aj Roman Kaliský a takisto uveril. Uveril propagande, ktorá bola v tom období dômyselne premyslená. Uveril aj Ladislav Mňačko, ktorý s rozsudkom súhlasil a písal o tom aj v novinách.

Vrátim sa k Romanovi Kaliskému. Takmer nikto neregistruje, že bol v rokoch 1948 až 1960 dvanásť rokov poslancom, najprv Slovenskej národnej rady a potom Národného zhromaždenia v Prahe. Teda aj v čase, keď Vladimíra Clementisa súdili a popravili. Na 18. schôdzi Národného zhromaždenia 18. apríla 1957 ho zvolili za člena komisie pre občiansku kontrolu nad výkonom trestu odňatia slobody podľa § 353 zákona o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok). Zvolených bolo sedemnásť českých a deväť slovenských poslancov, z ktorých jeden bol Roman Kaliský. Znamenalo to, že vybraní poslanci mali oprávnenie kedykoľvek vstupovať na miesta, kde si odsúdení vykonávali trest odňatia slobody a hovoriť s nimi bez prítomnosti dozorných orgánov.

V žiadnom materiáli som nenašiel zmienku, či sa Roman Kaliský zúčastnil na nejakej „hospitalizácii“ na miestach výkonu trestu odňatia slobody a či hovoril s niekým z odsúdených. V tom čase boli odsúdení a sedeli vo väzbe napríklad Gustáv Husák, Laco Novomeský, Ivan Horváth, Daniel Okáli, Ladislav Holdoš a ďalší. Spomínaných dobre poznal a mohol ich ako jeden z mála kedykoľvek navštíviť. Otázne je, ako mi povedal excelentný advokát Anton Blaha, či sa vôbec takéto návštevy uskutočňovali. „Možno niektorí poslanci boli kolektívne na nejakej návšteve, ale individuálne pravdepodobne nie, hoci mali oprávnenie, dokonca sa s odsúdeným mohli rozprávať medzi štyrmi očami, čo nebolo umožnené ani obhajcom.“ Kaliský s najväčšou pravdepodobnosťou Husáka a ďalších spomínaných nenavštívil. Hoci teoreticky, ale aj prakticky mohol. Predpokladám, že by nenavštívil ani Clementisa. Alebo áno?

Roman Kaliský si zaiste na všeličo spomenul, keď sa v jednu októbrovú nedeľu roku 1964 zúčastnil na odhalení pamätnej tabule Vladimírovi Clementisovi v jeho rodnom meste. O skromnej slávnosti napísal do Kultúrneho života stĺpček s názvom „V nedeľu v Tisovci“. Perom zdatného reportéra emotívne opísal atmosféru, ktorá vládla na malom námestí, kde si medzi hŕstkou domácich všimol Clementisovu sestru: „…najskromnejšia zo všetkých tu medzi ľuďmi nenápadne stála sestra Vladimíra Clementisa, pani Oľga Krišková: jej tichá, ušľachtilá, dôstojná tvár.“ V článku upozornil aj na Clementisove slová, vytesané do tabule s bustou od Aliny Ferdinandy, ktoré si, podľa neho, treba dobre prečítať a zapamätať si: „Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy, i keď cesta k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo žil, tak pre toto.“

Spomenul som Ladislava Mňačka. To, že napísal neveľký článok do novín, v ktorom súhlasil s popravou Clementisa, ho do smrti mrzelo. Odčinil to aspoň tak, že keď sa staval Clementisov pomník v Tisovci, prispel naň vysokou čiastkou. Časť peňazí poslal z Bratislavy a časť z Rakúska krátko po príchode do emigrácie. Netreba zabúdať, že o Clementisovej poprave písali aj iní novinári a iní spisovatelia, stačí si zalistovať v dobovej tlači. Pochybujem, že odčinili „svoje hriechy“ čo i len ako Mňačko.

Pamätník Vladimíra Clementisa v jeho rodnom Tisovci. Snímka: www.wikipedia.commons

Druhá časť konferencie je venovaná Vladimírovi Mináčovi. O ňom som cez prizmu Romana Kaliského hovoril na konferencii 8. júla tohto roku k Mináčovej nedožitej storočnici, ktorá sa konala v Dome Matice slovenskej v Bratislave. A o Mináčovi som samostatne hovoril aj v prejave pri odhalení jeho busty 10. júla v Rimavskej Sobote.

O vzťahu Kaliského a Mináča by som mohol hovoriť veľmi dlho, všeličo je zaznamenané aj v knihe Roman Kaliský – Cesta búrnym storočím, ktorú som napísal s Máriou Mackovou a vyšla pred niekoľkými týždňami. V krátkosti sa predsa len pristavím pri organizovaní Kongresu slovenskej inteligencie v lete 1992 na Donovaloch, ktorý inicioval Roman Kaliský a veľmi mu záležalo na tom, aby sa na ňom zúčastnil a so zásadným prejavom vystúpil Vladimír Mináč.

Rozhodol sa, že ho na debatu pozve do priestorov Matice slovenskej, ktorá v tom čase sídlila na Františkánskej ul. č. 2 v Bratislave, kde bola aj redakcia Slovenských národných novín, ktorých bol Kaliský zástupcom šéfredaktora. Pritom dobre vedel, ako sa Mináč zapovedal, že po zbabelom odvolaní ministrom kultúry Ladislavom Chudíkom, ktorému miništrovali aj bývalí pracovníci Matice, do priestorov, kde mal dlhé roky bratislavskú kanceláriu, nevkročí.  V Slovenských národných novinách Drahoslav Machala 28. septembra 2012 napísal: „Bol som s Petrom (Štrelingerom – pozn. aut.) pri tom, keď Kaliský zatelefonoval Mináčovi domov. Bol to rozhovor kamarátsky, naliehavý, ale najmä vo svojom posolstve obsažný a vážny. Kaliský hovoril o zámere zvolať Kongres slovenskej inteligencie, aby sme pritlačili vajatajúcich a nerozhodných slovenských politikov, nech konečne konajú vo veci slovenskej štátnej samostatnosti. Keď Roman dohovoril, viseli sme na jeho perách, aký bude rezultát. ‹Príde?›, pýtali sme sa nedočkavo očami. Len s úsmevom pokýval hlavou na znak súhlasu: ‹Príde. Pozval som ho najskôr k nám do redakcie a v stredu je tu ako na koni!› Vypukla veľká radosť. Zlomil ho… Bol som potom aj svedkom zvítania Romašu a Voloďu – ako sa starí kamaráti dôverne oslovovali. V záujme veľkého slovenského cieľa Vladimír Mináč prekročil sám seba aj sľub – prah Matice prekročil. To bol veľký a dobrý signál, že zámer Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch sa podarí. Tí dvaja sa objali – a potom dohodli tému Mináčovho vystúpenia. Akože inak: vypili sme si na to! Aj v redakcii, a potom aj dolu v Kláštornej vinárni…“

V neveľkej brožúrke Rozhovory na diaľku s Vladimírom Mináčom Machala priznal, že – povedané s Hurbanom – pili dlho a vážne. V ten deň, najmä večer, im vraj bolo chlapsky dobre. Rozlúčili sa a Machala šiel Mináča vyprevadiť až von. „Trošku sa potácal, keď som ho viedol po schodoch do taxíka, ktorý sme objednali, aby ho zaviezol domov na Vazovovu ulicu 15… Kto mohol tušiť, že to kožení chlapci všetko sledovali, lebo po tom, ako vystúpil z taxíka, ho pred vlastným domom napadli a zbili neznámi mladíci. Aj to patrilo vtedy k scenáru tvrdých federalistov, ktorí sa nechceli vzdať svojho koloniálneho panstva nad Slovenskom.“

Kongres sa uskutočnil 30. a 31. mája na Donovaloch a jeho garantmi boli okrem Romana Kaliského Vladimír Mináč, Imrich Kružliak, Milan Rúfus a Gustáv Valach. Konal sa v rekreačnom zariadení Almet, patriaceho Závodom SNP v Žiari nad Hronom. Finančne ho zabezpečoval najmä riaditeľ hlinikárenského kombinátu Ľudovít Černák.

Podrobnosti o tom, ako kongres prebiehal, nebudem rozoberať, niektorí z prítomných sa na ňom zúčastnili. Spomeniem len jeden moment, ktorý svedčí o tom, ako Kaliskému záležalo, kedy a v akom stave príde Vlado Mináč. Prišiel v podvečer kongresu s Jánom Tužinským a Petrom Holkom rovno z pohrebu Mikuláša Kováča, ktorý bol v Banskej Bystrici. Drahoslav Machala v spomínanej brožúrke píše: „Roman Kaliský vtedy potácajúcich sa mladíkov oddelil od Mináča, pridelil mu osobitnú izbu a iba sa ho spýtal: ‹Vystúpenie máš?› Vlado siahol do vnútorného vrecka saka a zamával zloženým papierom: ‹Mám, Romaša, mám!› To Romanovi stačilo. Vedel, že Mináč je iba jeden, že treba, aby si oddýchol, lebo na druhý deň mal mať jeden zo závažných prejavov na kongrese.“

Dodám iba, že tak to aj bolo…

Publikovali sme:
Lukáš Perný: Miesto davistickej generácie a jej nasledovníkov v slovenských dejinách
Dalimír Hajko: Ľudskosť v neľudských časoch alebo samoty Vladimíra Clementisa 
Vladimír Mináč ml.: Pár slov nielen o Dúchaní
Jana Schillerová-Horváthová: Spomienka na Clementisovcov
Peter Weiss: Pocta Vladimírovi Mináčovi

(Celkovo 164 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter