Uvidíš, s kým máš česť

Veľký Choč je kopec s kopčekom. Dívali sme sa naň zdola, z Liskovej, či fajčí, alebo sa črtá na oblohe za jasnej noci, v ktorej padali hviezdy.

Štverali sme sa naň úzkym chodníčkom pomedzi kosodrevinu či zimnou cestou po vyše metrovom snehu, držiac sa reťazí. Tam hore, mokrí zvonka od dažďa či hmly a zvnútra od potu, vyliezli sme posledné metre na skalu s turistickou značkou: Choč 1 611 metrov.

Náš kamarát, Liskovčan, hrdo ukazoval Pražanom: je vyšší ako vaša Sněžka! A potom zavše plece pri pleci sme spolu spievali československú štátnu hymnu. Pri značke bola plechová skrinka, v nej písanka s priviazanou ceruzkou. Turisti si zaznačovali výstupy. Jeden rok, to sa náš syn chystal do školy, veľkými tlačenými písmenami sa zapísal Michal. Pod ním tým istým detským písmom – Martin. Stretli sa potom v prvej triede, jeho mama bola dcérou spisovateľa Mila Urbana, chodili na Choč z oravskej strany a až neskôr sme zistili, že sme susedia. No zoznámil nás ten liptovský kopček s kopčekom.

Nielen s nimi, desiatky rokov sme každé prázdniny aspoň na týždeň vyšli tam hore. Len čo sme dorazili, pri drevenici pristáli s bicyklami Fero a Johan, naši verní kamaráti. Naplánovali trasy – na Magurku, Likavský hrad, Starhrad, Jánošíkove diery, Vlkolínec, Malinô Brdo, Ostrô, Kvačiansku dolinu, Oblazy, Veľké Borové, Liptovskú Maru, Havránok, Ludrovú, Svätý kríž, Kalameny… A po túrach na chate u Dvorských, s vybíjaným opaskom na stene (ktorý neskôr nejaký Jánošík ukradol), sa vytiahla kronika a ja som dostala čestnú úlohu: píš!

V auguste sme pri táboráku spievali partizánske pesničky a náš kamarát Bohuš odchádzal počúvať Slobodnú Európu. Jozef Rožtek, básnik a všetkého na svete majster, napiekol šišky, podával ich v bielej kuchárskej čapici a v bielych rukavičkách, „krstný“, tak ho všetci volali, dotiahol na chatu generátor a čapoval z bočky pivo. Výstup na horu bol spomienkou na liskovského rodáka doktora Slimáka, ale nielen. Zbratali sa tam domáci i cudzinci, mešťania i dedinčania. Liptáci boli katolíci, aj vtedy, za socializmu, keď sme schádzali k večeru do dediny, zvony zvolávali na svätú omšu, lebo na druhý deň bol najväčší sviatok, odpust. Krstní rodičia po veľkej omši domácich pozývali na rezne so šalátom, sedeli sme v záhrade pri zemiačnisku, nad nami zrejúce jablká.

Básnik Jaroslav Rezník venoval rodákom báseň Lisková, starosta Johan mi ju tam hore naklepanú na hárku a vloženú do igelitového obalu strčil do ruky: recituj! A mocným chlapom sa pri nej viditeľne zarosili oči, pokašlávali, skrývajúc dojatie.

Vladimír Vysockij má krásnu Pieseň o priateľovi, preložila ju Lýdia Vadkerti-Gavorníková: „Ak ti priateľ tvoj múti zrak, ak raz tak – a raz naopak, až sa vôbec v ňom nevyznáš a nevieš, čo v ňom máš – do hôr vezmi ho so sebou a skús spolu s ním štíty zliezť. Na jednom lane, pod nebom, uvidíš, s kým máš česť.“

Silvia Ruppeldtová tvrdí, že len poézia nás spasí. Vo svete pololží, ktoré sú horšie ako lož, je to naša spoločná hora.

(Text vyšiel v Pravda.sk 8. 11. 2022)

Foto: Emil Polák
(Celkovo 174 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “<strong>Uvidíš, s kým máš česť</strong>

  • 9. novembra 2022 at 8:06
    Permalink

    Nádherné, Gabika, a pravdivé.

    Reply
  • 9. novembra 2022 at 14:53
    Permalink

    Články pani Rothmayerovej si vždy rád prečítam. K vyššie uvedenému článku mám však jednu drobnú pripomienku. Vetu, ktorá začína „Liptáci boli katolíci, aj vtedy, za socializmu, “ by som opravil na „Liptáci boli kresťania, aj vtedy, za socializmu, “ Na Liptove bola aj silná evanjelická komunita, ktorá hodne prispela k rozvoju kultúry aj vedy na Slovensku. Je to na dlhšiu diskusiu, preto nechcem detailnejšie písať. Stačí spomenúť básnika Milana Rúfusa, Janka Kráľa, Martina Rázusa, rodinu Stodolovcov atď.
    Ján Benko

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter