Na margo dnešného 30. výročia úmrtia Alexandra Dubčeka predsa len ešte jedna poznámka. Pred chvíľou si na neho konečne spomenula aj Zuzana Čaputová. Na jeho adresu napísala toto: „Alexander Dubček vyrastal vo viere v systém, ktorý sa ukázal ako nereformovateľný – a aj pokus nasadiť mu ľudskú tvár nemohol dopadnúť inak, než tragicky.“ Prepáčte, ale tento nezmysel ma nadvihol zo stoličky. Kto ukázal, že Dubčekov systém je nereformovateľný ešte skôr, než stihol byť vyskúšaný? Tanky? To snáď nemyslí vážne. Keď Hitler rozbil Česko-Slovensko, ukázal tým, že demokracia je nereformovateľná? Čaputová tým demagogicky legitimizuje hrubé násilie ako dôkaz, že odporcovia socializmu s ľudskou tvárou mali pravdu, lebo ho rozdrvili v krvi. Ale to je sprostá manipulatívna lož a urážka všetkého, o čo sa Alexander Dubček usiloval. Tento prístup mi pripomenul arogantný článok, ktorý vyšiel v denníku The Times niekoľko dní po jeho smrti, 10. novembra 1992. Britské noviny namiesto nekrológu napísali, že tanky prerušili experiment, ktorý by určite zlyhal a varovali pred tým, že „Dubčekovi socialisti sa pokúšajú odmietaním šokovej terapie kapitalizmu posunúť hodiny naspäť“. The Times varovali pred „nástrahami demokratického socializmu“ s tým, že „Dubčekove deti sa nesmú zahrávať so starým otlčeným snom“.
Niekto sa veľmi usiloval, aby sa Dubčekove reformy neuskutočnili. Štáty Varšavskej zmluvy do toho vložili všetky vojenské sily. No ani západné štáty si neželali úspech systému, ktorý by mohol vyvrátiť, že bez kapitalizmu sa žiť nedá. Dnes sa pravda odhaľuje až do morku kostí. Systém, ktorý preukázateľne prestáva fungovať, je v skutočnosti kapitalizmus. „Šoková terapia“ sa dnes všeobecne považuje za katastrofu a jej autor, americký ekonóm Jeffrey Sachs, sa už dávno kajá, že to bola najväčšia chyba jeho života. Globálna finančná kríza, klimatická kríza, energetická kríza, rozvrátený svetový poriadok, stupňujúce sa vojny a milióny mŕtvych od hladu vo svete materiálneho dostatku zasa ukazujú, že kapitalistický systém dramaticky zlyhal.
To, čo chcel v skutočnosti Dubček, je prehĺbenie demokracie. Chcel byť taký dôsledný, že túžil dostať demokraciu do všetkých sfér verejného života a plánoval demokratizovať aj ekonomiku – zákony o tzv. radách pracujúcich a o socialistickom podniku tesne pred inváziou schválila vláda a čakali na schválenie parlamentom. Alexander Dubček sa nechcel vracať do predvojnových čias, lebo vtedajší špičkoví ekonómovia si ešte uvedomovali zlyhanie liberálneho kapitalizmu a podmienky, ktoré viedli po roku 1945 k jeho odmietnutiu. To, čo sa ukázalo ako slepá ulička, bol celkom určite totalitárny systém, ktorý naštartoval práve v tento deň, 7. novembra 1917, boľševický vodca Vladimír Iľjič Lenin. Ale práve tak na celej čiare stroskotali aj šialené neoliberálne ideológie voľného trhu, ktoré priviedli štáty strednej a východnej Európy k hospodárskej katastrofe a urobili z nich kolónie, ktoré nemajú vlastnú ekonomiku. Ak by sme sa mali skutočne z niečoho poučiť, tak práve z tohto.
Zuzana Čaputová a propagandisti tohto zdiskreditovaného a zdochýnajúceho systému sa snažia pošpiniť Dubčekovo úsilie, snažia sa, aby si ľudia pamätali z obrodného procesu Pražskej jari iba tanky v uliciach pri jeho ničení. Ale to je zámerná falzifikácia dejín. Už niekoľkokrát som vyjadril presvedčenie, že svet raz bude považovať rok 1968 za dôležitejší medzník ako rok 1989 a vráti sa k ideálom, ktoré boli násilne potlačené. Niektorí – ako napríklad český filozof Michael Hauser vo svojej najnovšej knihe „Pražské jaro. Logika nového světa“ – už začali s analýzou spoločenskej dynamiky týchto procesov, ktoré boli oveľa otvorenejšie a mnohorozmernejšie ako Nežná revolúcia. Ešte nás čaká veľa práce. Ale už by sme mali konečne prestať konzumovať takú prvoplánovú propagandu, akú nám servíruje prezidentský palác. Nemusíte sa však trápiť rozsiahlymi ideologickými debatami. Dnes večer by možno úplne stačilo, aby ste si pripomenuli, ako krásne hovoril o Alexandrovi Dubčekovi český mudrc Jan Werich. „To byl opravdu báječnej člověk,“ povedal o ňom, a to je možno všetko, čo o ňom potrebujete vedieť. Vrelo s ním súhlasím. A k tým „Dubčekovým deťom“ sa hrdo hlásim.
(Status na FB 7. novembra 2022)
