Samuel Brečka: Tri obete Edvarda Beneša  

Manželkin starý otec pochádzal od Plzne a stará mama z Brezovej pod Bradlom. Preto neprekvapuje, že v ich pozostalosti sa našli dva reliéfy – Edvarda Beneša a Milana Rastislava Štefánika. Štefánik teraz visí v mojej pracovni a Beneša, ktorého už dávno neznášam, som jej odporučil ponúknuť do starožitníctva. Nechceli. Vraj to na Slovensku nikto nechce, nech skúsi v Čechách. Nečudujem sa, že Beneša mnohí Slováci nemajú radi. Vo viacerých prípadoch sa prejavil ako človek iným neprajný, závistlivý a dokonca aj zákerný. Na tieto jeho vlastnosti doplatili svojou kariérou traja významní Slováci – Milan Rastislav Štefánik, Milan Hodža a Štefan Osuský.

Štefánik  

V prípade Štefánika nemám v úmysle rozvádzať konšpirácie o tom, že Beneš dal zostreliť jeho lietadlo, keď pristávalo pri Bratislave. Nemám to vo zvyku. Ale čítal som dosť o Štefánikovi, aby som vedel, ako sa zachoval Beneš v závere ich spolupráce. Všetci asi vieme, že bez Štefánikových známostí by sa Beneš v Paríži ťažko zaobišiel. Ani Masaryk. Anglická historička Heimannová v práci Česko, stát, který zklamal, napísala, že tento okúzľujúci muž s dobrými stykmi vo francúzskej spoločnosti, v ktorej bol ako doma, mohol Benešovi poskytnúť rýchlokurz diplomacie. Preto sa ani nik nečudoval, že Masaryk sa stal predsedom a Štefánik podpredsedom Českej národnej rady v Paríži a Beneš sa až na naliehanie Masaryka stal jej tajomníkom. Čudoval sa ale český historik Pavel Kosatík v diele Slovenské století, že prečo sa potom v známom triumviráte zakladateľov štátu dostal Štefánik až na tretie miesto.

Z vlastných listov Beneša Masarykovi je zrejmé, že si Štefánikovu pomoc nevážil, že mu jeho úspechy závidel a vyslovene ho ohováral. Ako píše Kosatík, Benešove nezhody so Štefánikom vyvrcholili tým, že Štefánik ho pred cudzími ľuďmi obvinil z nečestnosti. Podľa Jozefa Banáša ho vraj obvinil zo sprenevery peňazí od krajanov z Ameriky. Nedá sa to potvrdiť ani vyvrátiť, ale z listu Beneša Masarykovi je jasné, že napísal: „Nemohol som to zniesť a je medzi nami koniec.“ Napísal mu aj to, že si neželá sedieť so Štefánikom v jednej vláde a že si ho nevie predstaviť ani ako svojho podriadeného na nejakom diplomatickom poste. Masaryk odpovedal, že Štefánika požiada, aby sa svojej funkcie (aj tak nezmyselnej, pretože vojna sa skončila a ministrom obrany sa stal Klofáč) vzdal. K tomu už nedošlo, pretože Štefánik pri svojom návrate do vlasti zahynul.

Túto nepríjemnú a oficiálne obchádzajú skutočnosť završuje fakt, že ani Masaryk, ani Beneš sa nezúčastnili na Štefánikovom pohrebe a ani na odhalení jeho mohyly na Bradle. Podobne sa zachovali v prípade, keď najznámejší český novinár z prvej republiky Ferdinand Peroutka hádzal všemožnú špinu na Štefánika a jeho bývalí spoluzakladatelia republiky sa ho nijako nezastali. A tento český postoj sa preniesol až do súčasnosti, keď v prvej epizóde televízneho seriálu České století s názvom Veliké bourání, ktorá popisuje odbojovú činnosť Masaryka a Beneša, sa meno Štefánika nespomenulo ani jedným slovom.

Hodža

V 20. rokoch patril Hodža medzi najvýkonnejších politikov agrárnej strany. Dvakrát bol ministrom unifikácie zákonov, dvakrát ministrom poľnohospodárstva a raz ministrom školstva. Zároveň svojimi článkami o rôznych otázkach zahraničnej politiky dával najavo, že môže byť vážnym konkurentom Edvardovi Benešovi. A ten nemal konkurentov rád. Najmä tých schopnejších, ako bol Milan R. Štefánik počas vojny a Milan Hodža počas trvania prvej ČSR. Benešova sieť informátorov sa dokonca postarala o to, že do uší prezidenta sa dostali vykonštruované informácie o tom, že Hodža nevie hospodáriť s peniazmi, má dlhy, žije v rozvrátenej rodine a má množstvo mileniek. Pritom skutočnosť bola úplne opačná.

Celá Benešova kampaň proti Hodžovi vyvrcholila krivým obvinením, že chce z kresla premiéra vytlačiť dlhodobo chorého Antonína Švehlu. Na to zasiahol už aj prezident, ktorý vyzval Hodžu, aby odišiel z verejného života. A tak Milan Hodža na tri roky politiku opustil.

Vrátil sa však silnejší ako predtým. Počas vlády Jana Malypetra sa Hodža stal ministrom poľnohospodárstva. A keď Beneš nastúpil v roku 1935 do funkcie prezidenta, Hodža mohol kandidovať na prezidenta, ale neurobil tak. Zrejme po dohode so samotným rivalom Benešom si radšej vybral funkciu predsedu vlády, ktorú zastával až do konca republiky 1938.

V roku 1935 mal Tomáš G. Masaryk 85 rokov a po vážnej mŕtvici sa dal konečne presvedčiť, aby abdikoval. O miesto prezidenta sa uchádzal predovšetkým Edvard Beneš. Masaryk už dávno počítal s Benešom ako so svojím nástupcom, avšak aj napriek tomu jeho voľba nebola celkom istá. Bola to totiž situácia, keď sa prezidentom mohol stať prvý Slovák. Slováci, najmä ľudáci, to už dávnejšie požadovali. Ale do úvahy neprichádzal žiaden ľudák, ale agrárnik Milan Hodža, ktorého tlačila jeho silná strana. Kosatík spomína rozhovor Beneša s Hodžom, v ktorom Hodža s vtipom Benešovi nadhodil, že mu bude konkurentom, pretože jeho strana chce, aby kandidoval. Ale vzápätí dodal, že mu konkurovať nebude, pretože sa mu nechce ísť „do penzie“. Beneš práve na takúto „penziu“ už dlhé roky čakal. Agrárnici naozaj nepostavili svojho kandidáta, ale navrhli nestraníka prof. Nemca. Aj ten sa tesne pred začiatkom voľby svojej kandidatúry vzdal.

Ambiciózny Beneš bol ochotný urobiť čokoľvek, len aby sa splnila jeho večná túžba stať sa prezidentom. Heimannová v tejto súvislosti spomína, že sondoval o možnej podpore aj u Henleinovcov, oslovil aj blok maďarských nacionalistických strán Esterházyho a dokonca aj Hlinku, ktorému vraj v prípade podpory sľuboval, že sa pokúsi decentralizovať štát, dorieši otázky cirkevného majetku, vráti náboženskú výchovu do škôl a postará sa o prepustenie Vojtecha Tuku na slobodu. Tieto sľuby, samozrejme, nikdy nemal v úmysle splniť. Ústretovejší bol voči komunistom, keď zariadil, aby Hrad podpísal amnestiu väznených komunistických činiteľov a zabezpečil si tak ich podporu.

Ako je vôbec možné, že Beneša podporili okrem Henleinovcov všetky strany vrátane Hlinkovcov? Kosatík sa nazdáva, že ľudáci podporili Beneša najmä kvôli tomu, aby sa prezidentom nestal Hodža. Sám Hlinka to neskôr oľutoval a podľa jeho chránenca Karola Sidora považoval svoj hlas za Beneša za najväčšiu politickú chybu svojho života.

Dlhodobý minister zahraničia a teraz už aj prezident Edvard Beneš bral na seba zodpovednosť za osud štátu. Ako píše Kosatík, preberal nielen zodpovednosť za ministerstvo zahraničných vecí, ale za celú vládu. Keď sa po rokoch ukázalo, aké veľké fiasko Benešova stratégia spôsobila, začal z nej obviňovať tých, ktorých kompetencie si predtým uzurpoval. Predovšetkým Milana Hodžu. Takto sa Hodža po Štefánikovi stal ďalšou obeťou Benešových ambícií, ktoré ho primäli k tomu, že vo svojich pamätiach všetky úspechy pripísal sebe a všetky chyby Štefánikovi a Hodžovi.

Mníchovom zdrvený a politikou sklamaný Hodža sa uchýlil najprv do francúzskeho, potom anglického a od roku 1941 do amerického exilu. Posledným politickým orgánom, ktorý Hodža viedol, bola v novembri 1939 v Paríži založená Slovenská národná rada. To hovorí o tom, k akej tradícii sa hlásil. S Benešom už do smrti nechcel mať nič spoločného.

Osuský

Štefana Osuského z Brezovej pod Bradlom na zákrok grófa Aponiho vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku, lebo nebol ochotný povedať, že bude z neho dobý Maďar. Ako šestnásťročný musel emigrovať do Ameriky, kde mal, našťastie, príbuzných, ktorí sa mu postarali o prácu, ale aj o štúdium. Najprv študoval teológiu a v rokoch 1910 až 1914 filozofiu, prírodné vedy, sociológiu a právo na univerzite v Chicagu. Keď získal doktorát práv, otvoril si advokátsku kanceláriu, ale zároveň sa stal aj novinárom krajanskej tlače. Vo svojich periodikách Slovenské slovo a Slovenský týždenník sa usiloval získať amerických Slovákov pre podporu vytvorenia Česko-slovenskej republiky. Ako podpredseda Slovenskej ligy sa zúčastnil na uzatvorení Clevelandskej dohody a v jej duchu si predstavoval Česko-Slovensko ako štát usporiadaný na federatívnom základe. Koncom I. svetovej vojny spolupracoval s rodákom M. R. Štefánikom pri organizovaní česko-slovenských légií v Taliansku a po vzniku Česko-Slovenska pôsobil v diplomatických službách. V rokoch 1918 až 1920 bol generálnym tajomníkom česko-slovenskej delegácie na parížskej mierovej konferencii, ktorá rozhodovala o usporiadaní Európy po porážke Nemecka a Rakúsko-Uhorska a po odchode E. Beneša do vlasti i jej predsedom.

Na konferencii v Paríži bol vedúcim maďarskej delegácie, ktorá sa všemožne usilovala zvrátiť prijatie pre Maďarsko mimoriadne nepriaznivej mierovej zmluvy, práve gróf Albert Aponi. A tam na rokovaniach natrafil na bývalého študenta Osuského, ktorého vyhodil zo všetkých škôl v Uhorsku. Vraj sa voči sebe správali korektne, Osuský zdravil Aponiho po maďarsky a Aponi Osuského po slovensky. Trianonskou zmluvou, ktorú za Česko-Slovensko podpisoval Osuský, utrpeli Maďari porážku, z ktorej sa nevedia spamätať dodnes. Aponi sa radšej vzdal svojej úlohy vedúceho maďarskej delegácie a podpisovať zmluvu poslali druhotriednych politikov. Pre Osuského a všetkých Slovákov to bola primeraná satisfakcia.

V roku 1921 sa Osuský stal veľvyslancom ČSR vo Francúzsku. Od roku 1920 bol aj zástupcom ČSR v Spoločnosti národov v Ženeve a predsedom jej kontrolného výboru. Po obsadení Francúzska Nemeckom odišiel do Londýna, kde sa v roku 1940 stal členom Československej národnej rady a ministrom Štátnej rady. Pre neustále rozpory s Benešom, ktorý nemal pochopenie pre slovenské požiadavky na povojnové usporiadanie ČSR, Osuský sa dostal do opozície. Spolu s Milanom Hodžom, J. Paulíny-Tóthom a Vladimírom Clementisom vydali memorandum, v ktorom žiadali spravodlivé postavenia Slovenska v povojnovej ČSR. To viedlo k tomu, že v roku 1942 ho Beneš zbavil všetkých funkcií a vylúčil ho z československého zahraničného odboja. Sklamaný Osuský opustil politiku a diplomaciu. Najprv prednášal na Oxfordskej univerzite a v roku 1945 sa vrátil do USA, kde pôsobil ako profesor na Colgate University v Hamiltone.

(Status na FB 5. novembra 2022)

(Celkovo 191 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter