Súčasný stav vládnutia na Slovensku je sebazničujúci. Politika a morálka v spoločnosti už nemôže klesnúť hlbšie. Napriek totálnej neschopnosti Matovičo-Hegerovej vlády riadiť štát a riešiť problémy občanov sa tieto politické kreatúry držia za každú cenu pri moci, a tým i pri korytách. Idú cez mŕtvoly a ako vyhlásil „vodca spasiteľ“ Matovič s 86-percentnou nedôverou občanov, menšinová koalícia dovládne za každú cenu, aj keď parlament neschváli rozpočet a krajina sa bude ešte rok a pol zmietať v chaose.
Mali sme tu komunálne a regionálne voľby, ktoré tiež pre politické strany veľa naznačili. Nuž a vzhľadom na dlhodobo vyhrotenú vnútropolitickú situáciu, extrémny rast inflácie nad 14 percent, raketový nárast cien potravín a energií, vojnu na Ukrajine a s tým spojené rozdeľovanie spoločnosti i rast nenávisti, historicky najvyššia nedôvera k vláde, môže dôjsť k predčasným voľbám, a ak nie, tak i tie riadne tu budú za rok a štyri mesiace.
Práve preto sa treba zaujímať o stav ľavice na Slovensku, ktorá jediná môže túto vládu vymetencov poslať na smetisko dejín, zastaviť devastáciu všetkých stránok spoločnosti a nastúpiť cestu jej sebaobnovy. Stav ľavice u nás je však znepokojujúci.
Krátky návrat a poučenie z nedávnej minulosti
Úpadok ľavice sa začal ešte pred parlamentnými voľbami v roku 2002 a trvá už viac ako dvadsať rokov. Začal sa po tom, čo Strana demokratickej ľavice (SDĽ) nezvládala v závere volebného obdobia presadzovanie ľavicových riešení, prospievajúcich občanom, v pravicovej vláde Mikuláša Dzurindu. Konflikty vznikali pri pravicových reformách, ktoré kruto dopadali na plecia pracujúcich ľudí, ale i pri schvaľovaní Vatikánskej zmluvy, či snahách o vstup do NATO. SDĽ v tom čase značne oslabil odchod Róberta Fica po nenaplnení jeho osobných ambícií.
O týchto problémoch som v Slove písal pod titulkom Marazmus ľavice na Slovensku (2019). Nemá preto význam opakovane sa vracať do histórie a plakať nad rozliatym mliekom, najmä ak sa nevieme poučiť z vlastných chýb. Preto len krátko. Výsledky volieb 2002, keď sa SDĽ nielen nedostala do parlamentu, ale nedosiahla ani tri percentá, boli už len smutnou bodkou za touto relevantnou, v pravom slova zmysle ľavicovou stranou. V jej vnútri pôsobili sily, ktoré priviedli SDĽ k jej zániku a v roku 2004 bola pohltená Smerom, aj s jej štruktúrami, väčšinou členskej základne a nemalým majetkom. Smer – SD integroval všetky ľavicové strany ako SDSS, SDA, či ĽB bez toho, aby si osvojil ich ľavicové hodnoty, čím stratil potenciálnych spojencov a namiesto rozšírenia zúžil voličskú základňu ľavice na Slovensku.
Smer – SD sa v tom čase stal jedinou ľavicovou stranou a vďaka aktivite bývalých členov SDĽ sa mu podarilo výrazne uspieť v parlamentných voľbách v roku 2006. Napriek tomu situáciu nezvládol a postupne, aj pod vplyvom oligarchov, strácal svoju ľavicovosť. To viedlo k zníženiu vplyvu Smeru v spoločnosti. Napriek tomu sa po páde Radičovej vlády v predčasných voľbách 2012 pozviechal, keď získal viac než 40 percent hlasov a sám zostavil vládu. Túto obrovskú výhodu však nedokázal pretaviť do riešení problémov občanov. Paradoxne to bolo najhoršie obdobie jeho vládnutia.
Záverečnú časť vládnutia Smeru – SD som zhrnul v príspevku Zamyslenie nad slovenskou ľavicou (2020). Tam som konštatoval, že Smer – SD najmä v posledných rokoch výrazne zdiskreditoval ľavicu v očiach bežných ľudí.
Smer – SD mal už priveľa šancí, ktoré nevyužil, a preto bude každá snaha o presadenie ľavicového myslenia a úspechu na politickej scéne mimoriadne zložitá a ťažká. Bude to strastiplná cesta, o ktorú sa Smer – SD pokúša už od prehratých volieb 2020.
Záverečné dejstvo zápasu ľavice sa odohralo po politickom zneužití vraždy Jána Kuciaka, čo prinútilo Fica odstúpiť z postu premiéra a prenechať vedenie štátu Petrovi Pellegrinimu, čo ten dokonale využil. Odchod zo Smeru – SD a založenie novej strany Hlasu – SD bolo len akýmsi bumerangom odchodu Fica z SDĽ, ktorý sa mu kruto vrátil. Tak sa nám ľavica nerozšírila, len rozštiepila na dve strany, ktoré budú súperiť o toho istého voliča a boj proti súčasnému kapitalistickému politickému systému, zápas za demokraciu a záujmy pracujúcich budú až na druhom mieste.
Čo ukázali komunálne a regionálne voľby
Víťazmi komunálnych volieb sú, ako sa dalo predpokladať, takzvaní nezávislí. Z istého pohľadu je v komunálnych a regionálnych voľbách prirodzená orientácia voličov na výrazné osobnosti, ktoré sú väčšinou mimo sprofanovanej veľkej politiky. Pretrváva a vplyvom nekompetentnej až chaotickej politiky vládnych strán sa ešte zvyšuje nedôvera občanov v politické strany. Voliči sa, žiaľ, nepoučili a neraz dôverujú často neznámym, novým a nezávislým kandidátom, výsledkom čoho je zvolenie viac ako 46 percent takýchto starostov a primátorov. Tieto voľby znovu potvrdili, že o výsledku nerozhodujú programy kandidátov a ich schopnosť realizovať ich, ale účinná a často nič nehovoriaca marketingová kampaň, zameraná na získanie väčšinou naivných voličov.
Vedenie VÚC je takmer rovnomerne politicky rozložené medzi vládne i opozičné strany, s výnimkou Sme rodina, Za ľudí, ĽSNS a Republiky. Ak sa však pozrieme na komunálne voľby ako na celok, tak tam dosiahli najväčšie úspechy KDH, Hlas – SD, Smer – SD a Aliancia, inak povedané, strany so štruktúrami v mestách a obciach, ktoré sa komunálnej politike venujú.
V tomto zmysle slova sú výsledky dvoch najsilnejších ľavicovo orientovaných strán dosiahnuté v týchto voľbách pozitívne, najmä ak prirátame aj úspechy v rôznych spoločných koalíciách a podpore jednotlivých kandidátov. To dáva istú nádej aj do budúcnosti.
Všetky ostatné pravicové, stredové, národné, spravidla malé strany ako OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí, SNS, Dobrá voľba, Život – Národná strana vo voľbách pohoreli, a to, žiaľ, vrátane hnutia Socialisti.sk a budú mať vážny problém i v najbližších parlamentných voľbách.
Ľavicové strany čoraz viac bez ideológie, vízie a programu
Na Slovensku sa pod vplyvom západnej propagandy posilňuje trend k odideologizácii spoločnosti, ústupu od ľavo-pravých hodnôt, či ideálov. Aj voliči sa čoraz menej zaujímajú a volia strany nie podľa ich programov, ale sympatií k ich vodcom. Často ich nezaujímajú idey a hodnoty, ktorými sa jednotlivé strany riadia, idú po povrchu a správajú sa viac emocionálne, ako racionálne.
Možno aj pod vplyvom týchto všeobecne sa prejavujúcich tendencií sa takmer celá ľavicovosť a sociálno-demokratická orientácia zužuje na sociálnu pomoc ľuďom a protifašistické a mierové zameranie. Samozrejme, tieto dve oblasti sú pre spoločnosť a politiku strán veľmi dôležité, no objektívne treba povedať, že takúto orientáciu majú viaceré, aj pravicové, národné, či dokonca kresťanské strany.
Napriek tomu zaráža ústup ľavicových strán, ako je Smer – SD a Hlas – SD od akýchkoľvek ideologických základov. Ani tieto strany nemajú prakticky žiadnu víziu spoločnosti, chýba im zmysluplný stredno- a dlhodobý program. Väčšinovo konajú podľa nálad obyvateľstva a namiesto ich formovania sa im prispôsobujú.
Trendom je akási politická neutralita, ktorá má viesť ku zvýšeniu koaličného potenciálu, a tým i k možnej účasti na vládnej moci. V záujme toho sú ochotné spolupracovať s kde-kým. Smer – SD sa jasne orientuje na národné, až nacionálne strany, ako je SNS a dokonca koketuje s Republikou, či stranou Život – Národná strana. Podobne Hlas – SD nemá problém so spoluprácou s liberálnymi stranami, ako je SaS a Progresívne Slovensko. Nuž a obe sociálno-demokratické strany sa v prípade potreby po voľbách možno spoja i s KDH, či Sme rodina.
Pre dnešnú ľavicu, žiaľ, platí: Žiadny revolučný zápal, žiadne socialistické idey, či ľavicové srdiečko, žiadna principiálna ľavicová politika, len pragmatizmus, populizmus a chladný politický kalkul. To je však na dlhodobejší úspech ľavice v spoločensko-politickom zápase pramálo.
Ako ďalej s ľavicou?
To, čo na Slovensku v súvislosti s ľavicou chýba, je úprimná a sebakritická odpoveď na otázku, v akom stave sa nachádza, aké sú príčiny tohto stavu a najmä, ako ďalej, keď v spoločnosti prevláda ľavicový pesimizmus.
Na túto otázku sa hľadá odpoveď veľmi ťažko a nedokázali na ňu zatiaľ odpovedať ani ľavicovo orientovaní intelektuáli. Ja som sa ňou zaoberal v článku Boľačky slovenskej ľavice (ešte v roku 2004) a väčšina z jeho záverov je, žiaľ, stále v mnohom platná, vrátane záveru: „Na Slovensku je stále aktuálnejšia potreba akcieschopnej, modernej socialistickej strany“.
Chýba nám autentická socialistická alternatíva, ktorá by bola schopná získať si dôveru ľavicovo orientovaných voličov, presadiť sa v parlamente, obhajovať a riešiť oprávnené problémy pracujúcich ľudí. Dočkáme sa jej niekedy? Istá malá nádej tu je.
Od kritiky a pesimizmu k miernemu optimizmu
Vzhľadom na nekompetentnú, chaotickú, až protiľudovú politiku súčasnej vlády je tu svetielko na konci tunela. Možno predpokladať, že občania/voliči, ktorých vláda sklamala a často i oklamala, prehodnotia svoje preferencie v najbližších predčasných, či riadnych parlamentných voľbách.
Občania budú mať na výber, či si vyberú amerických lokajov, politických skrachovancov a dobrodruhov, vedených Igorom Matovičom, alebo skutočných štátnikov, akými sú nesporne Róbert Fico a Peter Pellegrini. Smer – SD sa môže rehabilitovať a Hlas – SD vytvoriť istú alternatívu pre ľavicovo orientovaného, či len triezvo uvažujúceho voliča, sú to totiž jediné relevantné ako-tak ľavicové strany.
Zostáva nám len veriť, že tieto dve relevantné strany sa vrátia k autentickej ľavici, budú presadzovať systematicky sociálno-demokratické hodnoty a záujmy pracujúcich a bojovať proti dnešnému, miestami až primitívnemu kapitalizmu u nás.
