V celoročnom kolobehu života sú chvíle, kedy sa vážnejšie a hlbšie zamýšľame nad poslednou fázou pozemského jestvovania človeka, nad jeho fyzickým zánikom, nad smrťou. A tie chvíle nielenže nás citovo vzrušujú, ale nám aj pripomínajú, že pozemský život a všetka mamona je iba dočasná, pominuteľná.
V pokore a tichej dôstojnosti stojíme nad hrobmi a urnami svojich najbližších, blízkych, priateľov, známych a možno i neznámych. Z tiel, ktoré tu zotlievajú, tiež boli ľudia ako my. Neraz márnomyseľní, namyslení, ctižiadostiví, chamtiví. A hľa, zmizli sťa tieň. Ako loď, brázdiaca hladinu, v ktorej neostávajú stopy, odišli. Iba tento hrob ostal, tieto hroby. Sú v podstate rovnaké. Navŕšený kopček zeminy (alebo urna) a pomník. Ideálna vyrovnanosť medzi všetkými, čo v živote nechceli byť rovnakí. Zoči-voči tejto realite nejedna ľudská pýcha býva pokorená a rozplynú sa chúťky po zemskej sláve.
A práve tieto okamihy sú tými najpríhodnejšími, keď sa mnohým z nás zachce viac ako inokedy rozmýšľať o živote. Život je vo filozofickom poňatí a význame vlastne nekonečno. Je to filozofická kategória tak ako hmota, čas a priestor. My všetci, všetky živé tvory v prírode sme len prejavmi života. A takýchto prejavov života je v každom okamihu, v každej jednej sekunde nesmierne veľa.
Zaniknúť a vyhynúť môžu jeho jednotlivé prejavy, a teda aj náš ľudský druh, no život ako taký nikdy. Život vo svojej nekonečnej podobe je jednoducho zázrak, ktorý v nás vyvoláva údiv.
Je dobre, keď si zázrak nekonečného kolobehu života v jeho absolútnosti uvedomíme práve nad hrobom človeka. V tej chvíli musíme vedieť, že sa skláňame nad bývalým prejavom života, aký nebol nikdy predtým a už nikdy nebude. Život každého človeka bol, je a bude totiž jedinečný a neopakovateľný.
Vedomie, že aj my po odchode z tohto sveta ostaneme v pamätiach a spomienkach mnohých, dáva nám chuť k životu a znásobuje naše odhodlanie zanechať po sebe čím viac dobra a svetla, aby spomienky na nás boli milé, poučné a úcta zaslúžená. Veď tí, čo odpočívajú v pokoji, akiste ani nemajú voči nám inú požiadavku, len aby sme ich spomínali vždy po dobrom. A to napriek tomu, že spoločným menovateľom života každého z nás je poznanie Pamätaj, človeče, prach si a na prach sa obrátiš!
Ilustračné foto: Autor
