Na začiatku bola kubánska Zátoka svíň /Bahía de cochinos alebo Playa Girón/. A na záver kubánska raketová kríza, ktorá mohla pred šesťdesiatimi rokmi prerásť do sovietsko-amerického atómového konfliktu a napokon do celosvetovej nukleárnej apokalypsy.
Na pláži zátoky sa 11. apríla 1961 vylodilo okolo tisícpäťsto dobre ozbrojených vojakov – kubánskych exulantov. Nazývali sa Brigáda 2506. Mali jediný cieľ: zvrhnúť vládu Fidela Castra a jeho revolúciu a na Kube znovu nastoliť predchádzajúci diktátorský režim na spôsob Fulgencia Batistu. Castrovi a jeho revolučnému vojsku stačilo 72 hodín, aby výsadok riadený americkou CIA, zdecimovalo. Protiútok osobne riadil sám Fidel a tak znovu po krátkom čase preukázal v boji nevšedné veliteľské schopnosti.
Neúspešná kontrarevolučná akcia však Castra a celé vtedajšie vedenie revolučnej vlády vrátane Fidelovho brata Raúla či Che Guevaru naplno presvedčila, že USA mienia kubánsku revolúciu zničiť. Hoci sa od roku 1959, kedy fidelisti zvrhli Fulgencia Batistu, ktorý z krajiny ušiel lietadlom do Dominikánskej republiky, sporadicky vyskytovali väčšie či menej rozsiahlejšie teroristické útoky proti kubánskej infraštruktúre, priamy vojenský útok, akým bolo vysadenie vojenských práporov kontrarevolučných síl bol jasným signálom, že USA chcú mladú revolúciu na Ostrove slobody zlikvidovať.
Aj keď výsadok na Playa Girón neuspel, USA pokračovali v snahe o odstránenie nového politického systému na Kube, ktorý nemal v celých dejinách západnej pologule obdobu. Spojené štáty mienili Fidela a jeho druhov eliminovať a s nimi kubánsku revolúciu ako možný vzor pre ďalšie latinskoamerického krajiny
Preto len niekoľko mesiacov po ťažkej prehre v Zátoke svíň začala CIA, nielen s vedomím, ale priamo s osobnou podporou Roberta Kennedyho /ministra spravodlivosti vo vláde brata, prezidenta Johna/. Vznikol nový , ešte agresívnejší plán pod názvom Operácia Mangusta. Išlo o široko rozvetvenú akciu, ktorej podstatou bolo riadené vyvolávanie nepokojov na ostrove, čo malo postupne viesť k likvidácii revolúcie. Po celom území „ktosi“ zapaľoval cukrovary, ničil továrne, útočil na školy, rozbíjal nemocnice… S vnútornými podvratnými živlami vedela CIA narábať. V pláne sa rátalo napokon aj s vojenskou pomocou severného brata…
Kubánska revolúcia hlásila stav ohrozenia.
V neustále sa zhoršujúcich dramatických pomeroch preto Havana požiadala Moskvu a osobne vtedajšieho generálneho tajomníka sovietskej komunistickej strany Nikitu Chruščova o výnimočnú vojenskú pomoc.
Po šesťdesiatich rokoch od vtedajších mimoriadne napätých chvíľ je, pravdaže, jasné, prečo sa Chruščov po dohovore s Fidelom rozhodol poslať na Kubu okrem bežnej výzbroje aj balistické rakety stredného doletu aj s jadrovými náložami schopnými zasiahnuť z kubánskeho územia veľké časti USA vrátane Washington či New Yorku. Sovietska odpoveď na žiadosť bola okamžitá a sovietske stranícke politbyro operáciu pod názvom Anadyr /rieka na východe Sibíri/ schválilo. Chruščov mohol konať. Do pohybu sa okamžite dali príslušné vojenské orgány. Netrvalo dlho a sovietske vojenské lode, ale na prvý pohľad aj lode obchodné, začali dopravovať na ostrov potrebné diely jadrovej výzbroje. Nikita Chruščov si na udalosť s veľkým nadšením pospomínal vo vlastnom životopise a potvrdil, že ozbrojený útok v Zátoke svíň ho naplno presvedčil o americkom cieli: zlikvidovať kubánsku revolúciu! Už vtedy bolo jasné, že pre USA bolo víťazstvo castrovcov a najmä neskorší vývoj na Kube, keď sa prihlásili k budovaniu socializmu, nestráviteľným sústom. Priamo, len deväťdesiat míľ od amerického pobrežia sa začal tvoriť nový spoločenský systém. Aj keď nešlo rovno o sovietsky model, ale o vybudovanie novej beztriednej spoločnosti s kubánskymi črtami. Pre vládnuce amerického kruhy bolo však vytvorenie akéhokoľvek spoločenského modelu odlišného od amerického receptu neprijateľné. USA nový vývoj na Kube nemohli teda pripustiť a americké vedenie vítalo každý spôsob na zničenie tamojšej revolúcie. Pre USA bolo už na samom začiatku nepochopiteľné, ako mohla skupina bojovníkov vedená Fidelom Castrom, ktorí na ostrov priplávali z mexického azylu, zvrhnúť Fulgencia Batistu s americkými zbraňami vyzbrojenou a americkými inštruktormi vycvičenou armádou. Fakt však museli prehltnúť, no nevzdali sa plánu na konečné odstránenie revolučnej vlády. Navyše americké vládnuce kruhy postupovali podľa tzv. Monreovej doktríny, ktorá zreteľne hovorí, že celá Latinská, ale aj Stredná Amerika je tzv. zadným dvorom USA a že teda Washington nikdy nepripustí, aby na západnej pologuli vznikol režim, ktorý by zásadne protirečil americkým „hodnotám“.
Nikita Chruščov toto všetko veľmi dobre vedel a uvedomoval si, akú cenu má nová Kuba pre Sovietsky zväz a pre celý tábor socializmu. Chruščov naplno pochopil dve veci: USA sa nikdy nevzdajú boja za likvidáciu socializmu v samotnom Sovietskom zväze a v ďalších socialistických štátoch vrátane Československa, o čom ho presvedčilo aj zostrelenie amerického špionážneho lietadla U-2 nad ZSSR, a pochopil teda aj cenu revolučnej Kuby. Mohla sa stať nielen inšpiráciou pre ďalšie latinskoamerické krajiny, no zároveň aj sľubnou sovietskou vojenskou základňou v tesnej geografickej blízkosti Spojených štátov. Ak by Nikita Chruščov poslal na Kubu okrem bežnej vojenskej výzbroje a sovietskych vojenských poradcov aj jadrové zbrane spolu s raketovými špecialistami, mohol narušiť dovtedajšiu vojenskú rovnováhu oboch jadrových mocností.
V stávke bolo teda veľa, až veľmi veľa a mohlo sa pokojne hovoriť o určitom geopolitickom víťazstve krajiny Sovietov.
Lenže záležitosť nebola až taká jednoduchá. Treba si uvedomiť, že americké výzvedné lietadlá hliadkovali nielen nad Kubou, ale aj v širšom regióne ostrova a tak mohli odhaliť aj určité rozdiely na kontrolovaných obchodných cestách. Ale Sovieti celú akciu, najmä prísun jadrových náloží ,dokázali dlhší čas utajiť a tak sa postupne na juhu Kuby neďaleko mesta San Cristóbal začali jedného dňa prípravné práve na výstavbu rozsiahlej odpaľovacej základne aj pre rakety s jadrovými náložami. Tie mohli mať dosah až 4 000 kilometrov, čo znamenalo ohrozenie veľkej časti amerického územia.
Táto činnosť však neušla pozornosti nastražených uší. Napr. nemenovaný pilot kubánskeho vojenského letectva sa v opitosti v bare preriekol, že sa chystá veľká vec. Dodal, že Kuba má jadrové zbrane. Jeho slová si ktosi neznámy zapamätal a odovzdal ďalej. Americkí agenti, sledujúci vývoj na Kube, dávali podobné hlásenia do skladačky a analytici posúvali tieto veci ďalej. Stále však išlo viac či menej iba o chýry, aj keď tajná služba venovala každému hláseniu značnú pozornosť.
No 14. októbra 1962 vyštartoval na pravidelný špionážny let nad Kubu major amerického vojenského letectva Rudolf Anderson sediaci v kokpite lietadla U-2. O niekoľko dní neskôr ho síce kubánska protiletecká jednotka zostrelila, ale let zo štrnásteho októbra sa zapísal do histórie. Pilot priviezol množstvo fotografických snímok z okolia San Cristóbalu a experti potvrdili, že ide o veľkú odpaľovaciu základňu. Navyše na snímkach bolo zreteľne vidieť už batérie sovietskych rakiet stredného doletu.
Situácia nabrala nový rozmer.
Fotografie dostal na druhý deň ráno na stôl prezident John Kennedy. Bol šokovaný. Ktosi z prítomných si neskôr spomínal, že ho pochytil hnev a okrem silných slov na Chruščovovu adresu vraj povedal, že „asi ich budeme musieť bombardovať“. A hneď sa pustil do akcie. Z poradnej bezpečnostnej skupiny vytvoril Výkonný výbor Rady národnej bezpečnosti. Zasadli v ňom také známe mená ako minister zahraničia Dean Rusk či minister obrany Robert McNamara, nemohol pravdaže chýbať nový riaditeľ CIA John McCone /predchádzajúceho povestného antikomunistu Allena Dullesa Kennedy odvolal hneď po neúspechu akcie v Zátoke svíň/. Vo výbore sedel aj Robert Kennedy, ktorý chcel, aby USA okamžite zaútočili na Kubu a nemali iba mali zničiť sovietske základne, ale jednou ranou zabiť dve muchy a konečne Castra odstrániť. Prezident si však zachoval chladnú hlavu. Zo spomienok viacerých protežantov vieme napr. aj to, že John Kennedy vraj nechápal, prečo by to Sovieti všetko robili. Dokonca mal povedať nasledujúce slová: „To, čo robia, je niečo podobné, ako keby sme my rozmiestnili rakety stredného doletu v Turecku.“ Medzi poradcami vraj pri tejto vete zavládlo ticho. Po chvíli sa však ozval prezidentov bezpečnostný poradca Bundy: „Pán prezident, to je práve to, čo sme už urobili.“ Kennedy podľa všetkého akosi pozabudol na fakt, že USA už dávnejšie nainštalovali v Turecku na známej vojenskej základni Incirlik rakety stredného doletu a aj na nich aktivovali nukleárne strely. Takže Sovieti podnikli na Kube protiakciu. Lenže aj keď Spojené štáty mali v tom čase zreteľnú prevahu nad ZSSR v počte medzikontinentálnych rakiet a disponovali najmä mimoriadne veľkým počtom diaľkových bombardérov schopných niesť jadrové bomby, americká vláda mala problém.
Sovietske rakety sa objavili pri amerických brehoch.
A ako ešte vysvitlo neskôr, americké špionážne lietadlá zachytili aj pohyb sovietskych ponoriek. Táto kombinácia už vytvárala pre Ameriku veľmi vážny problém. V dramatických chvíľach vstúpila do nebezpečnej „hry“ napokon diplomacia. Je zaujímavé, že ako v americkom špeciálnom výbore postupne upadala chuť na priamy vojenský útok na Kubu, tým viac vystupovala do popredia potreba dohodnúť sa, ale tak, aby ani jedna strana nestratila tvár. Najskôr sa John Kennedy stretol so sovietskym ministrom zahraničia Andrejom Gromykom, ktorý bol v tom čase na zasadaní OSN v New Yorku. Táto schôdzka nič zvláštne nepriniesla, ale predsa len bola začiatkom iného pohybu. Z vojnového štváča Roberta Kennedyho sa na pokyn prezidenta stal jeden z dôležitých činovníkov postupného diplomatického dohovoru. Práve on spolu s vtedajším sovietskym veľvyslancom v USA Anatolijom Dobryninom vytvoril dôležité základy pre konečnú dohodu. Uvedomili si, že vo chvíľach horúcich vzťahov v období studenej vojny medzi oboma systémami musí dôjsť k vzájomným ústupkom.
Prezident Kennedy medzitým uvažoval o spôsobe akejsi odplaty voči Sovietom. Bolo zrejmé, že nemôže nechať vec plynúť bez kontroly. Preto zo všetkých možností, ktoré mu poradcovia ponúkli, vybral tú „najjemnejšiu“. Vyhlásil blokádu Kuby vrátane akejsi karantény na prísun ďalších sovietskych zbraní. V praxi to znamenalo, že Kubu obkľúčili americké vojenské plavidlá a ich velitelia určili na mori pásmo, za ktoré už sovietske lode nemohli plávať. Hliadkovacie plavidlá púšťali iba lode obchodné a najmä tie s nákladom ropy, ale vojenské dostali stopku. No pri takej akcii sa aj na všeličo zabudlo a mnoho vecí sa podcenilo. Nervozita a neistota vládla na oboch stranách. Američania sa obávali možnej sovietskej reakcie, ak by americké lode nebodaj na niektorú loď vystrelili.
V sobotu 27. októbra /tento deň dostal pomenovanie Čierna sobota/ došlo k mimoriadnej udalosti. Jedna zo sovietskych ponoriek sa potrebovala z hĺbky vynoriť na dobytie batérií. Bola noc a keď Američania ponorku identifikovali, vzlietli nízko nad ňu americké lietadlá a neďaleká bojová loď ju prudko osvetľovala, dokonca sa ozvali výbuchy, vraj akýchsi falošných granátov. Veliteľ ponorky kapitán Valentin Savickij stratil podľa všetkého nervy a vydal príkaz na nabitie nukleárneho torpéda a na jeho následné odpálenie!!! Nepotreboval síce súhlas vyšších miest, ale s rozkazom museli súhlasiť aj ďalší dôstojníci.
Tá chvíľa v podstate delila ľudstvo od nukleárnej katastrofy.
Podľa mnohých spomienok sa viacerí experti a historici zhodujú v jednom. Nebyť duchaprítomnosti Vasilija Archipova, kapitána druhej triedy, ktorý mal rozkaz vykonať, bolo by všetko vyzeralo inak…
Ako zareagoval?
Archipov dokázal na posledné chvíľu kapitána Savického presvedčiť, že Američania na ponorku nezaútočili, ale iba prehnane signalizovali svoju prítomnosť… V tých sekundách sa zrejme rozhodovalo o všetkom. Archipov potom Američanom odpovedal dohodnutými signálmi a po niekoľkých hodinách všetko utíchlo.
A tak po trinástich historicky mimoriadne napätých dňoch došlo k uzmiereniu, k dohode. Sovieti postupne stiahli z Kuby svoje rakety a Američania zasa svoje Jupitery z Turecka a rakety Thor z Talianska, ktoré boli predtým namierené na ciele v Sovietskom zväze.
Ale ešte niečo.
USA sa zaviazali, že na Kubu vojensky nezaútočia.
No a taký bol teda október roku 1962…!
SÚVISIACE:
Peter Barták: Na pokraji jadrovej vojny 1
Peter Barták: Na pokraji jadrovej vojny 2
