Podstata príspevku (Veronika Sušová-Salminen: Slovo F. Co je a co není fašismus?) je zhrnutá v prvej vete odseku „Fašistické minimum“, kde autorka tvrdí, že „Pojem fašismu je nemožné jednoznačně definovat a politologové, historici a filosofové o jeho definici vedou diskuzi a spory“. Ak je nemožné pojem fašizmu jednoznačne definovať, tak ani ďalšie stovky strán textu nás k jeho pochopeniu neprivedú. Duchu uvedeného tvrdenia jasne zodpovedá aj „fašistické minimum“, kde sú vymenované znaky fašizmu, ale súčasne každý z uvedených znakov a dokonca aj vo svojom komplexe nemusia byť nutne spojené s fašizmom. Sama autorka hovorí, že napríklad autoritárstvo a reakčná ideológia sú síce znakmi fašizmu, ale súčasne nie každé autoritárstvo a reakčná ideológia je fašizmom. A tak je to s každým uvedeným znakom. Znakom fašizmu je aj tzv. „revolučný ultranacionalizmu“. Spájanie fašizmu s „revolučnou“ obnovou národa je špecialitou R. Griffina, ktorého názory na fašizmus autorka reprodukuje. Odhliadnuc od svojvoľného použitia pojmu revolúcie by ma zaujímalo, o aký „revolučný ultranacionalizmus“ sa opierajú dnešní liberálni fašisti, ktorí chcú celkom jasne rozložiť a redukovať akýkoľvek národ na masu slepých konzumentov tovarov. Okrem toho autorka v texte často nahrádza pojem nemeckého nacizmu výrazom „národný socializmus“, čo mi pripadá nielen nevhodné, ale aj z odborného hľadiska nesprávne. Z histórie nacizmu predsa vieme, že samotný výraz „národný socializmus“ tvoril v nacizme len vonkajšiu nálepku, za ktorou sa skrývala a aj realizovala politika masovej likvidácie ako socialistov, tak aj komunistov.
Úvodné foto: Echo, socha Marca Didoua, Turín. Autor: magro_kr / Flickr
SÚVISIACE:
Matúš Bóna: Tisíc a jeden odstín fašizmu
(Celkovo 215 pozretí, 1 dnes)
