Najtrápnejšie na dnešnej britskej politike vôbec nie je to, že po pár týždňoch musela rezignovať úplne nekompetentná premiérka.
Zlé je, že ona bola len špičkou ľadovca celkového politického chaosu v tejto starej demokracii.
Chaos pri tohtotýždňovom hlasovaní v parlamente, kde poslanci dostávali v rozpätí minút rozdielne stanoviská, či ide o viazané alebo voľné hlasovanie. Ministri bez schopnosti zvládať aspoň základné fakty svojich tém. Volebné a vládne programy bez racionálnych zdôvodnení a prepočtov (toto sa v Británii, na rozdiel od Slovenska, nestávalo).
Zlé je, že tá abdikácia vôbec nie je svetlo na konci tunela.
Prečo sa to vlastne deje? Tri dôvody:
1. Nová generácia politikov sú často ľudia ako z komixov, ktorí aj svet vnímajú ako komix.
Nemajú hlbšie ukotvenie v realite. Vyrastali len v určitých korporátnych a straníckych bublinách, svet vnímajú cez mediálne klišé, mozog majú ovplyvnený reklamným uvažovaním a firemnými či straníckymi memorandami. Neprešli si rôznorodými životnými skúsenosťami, ktoré by im sformovali charakter. Ale aj uvažovanie, tak, aby veci nevideli len čierno-bielo. A tak sú to často čisto kariérne orientovaní ľudia, ktorí nevidia ďalej, ako na pár dní dopredu.
Neplatí to len pre nich, to isté sa týka novinárov, ale aj iných častí intelektuálnej sféry. Pre mňa osobne toto bol šok už dávno: inak sa správali dospelí ľudia, ktorých som v Británii stretával v 90. rokoch, a inak generácia, ktorá vtedy len dospievala. Vo svojom uvažovaní boli oveľa umelejší (nehovorím, že všetci, ale bolo to poznať). A po roku 2000 to len naberalo na intenzite.
2. Politici sú oveľa viac ako v minulosti, aj v Británii, bábkami plutokracie. Preto aj tá vládna kríza teraz: skúsili extrémne pravicovú politiku, za ktorú vládu dokonca vytrestali aj trhy, pretože finanční aktéri idú podľa svojich modelov, ale stalo sa to práve preto, že ten pokus bol z hľadiska plutokratov úplne bezpečný. Ak aj budú náhodou nové voľby, dnešní labouristi rozhodne týmto klikám vadiť nebudú. Medzitým sa aj tak poschvaľovalo kadečo, čo príslušným klikám vyhovuje a tie extrémnejšie veci neskôr skúsia presadiť znova.
Jednoducho, rozhodujú extrémne bohatí ľudia, ktorí si v kluboch predhadzujú nápady, ktorého politika kde momentálne podporiť a platia rôzne inštitúty, ktoré politikom dávajú príslušné recepty.
3. Spoločnosť je v chaose, ľudia majú problém rozhodovať sa aspoň vzdialene racionálne. Veľmi ľahko sa ovplyvňujú: prostredníctvom príslušných médií, prostredníctvom príbehov, šírených digitálne. Videli sme to pri Brexite, videli sme to pri voľbe Liz členmi Konzervatívnej strany za ich líderku.
Hovorím to aj z celkom osobného hľadiska. V Británii som študoval na strednej škole, potom na dvoch vysokých, medzitým som pracoval pre slávnu britskú agentúru ako novinár. Roky platí, že keď som v Londýne, tak väčšinou preto, lebo mám stretnutie s niekým, kto sa točí okolo verejnej alebo priamo straníckej politiky, vrátane tej vrcholovej.
A práve preto roky priamo sledujem, ako sa to prostredie menilo. Postupne v diskusii o každej téme bolo jasné, kde v pozadí kraľujú nejaké veľké peniaze. A zároveň sa všetko stávalo, bez ohľadu na klišé o transparentnom vládnutí, evidence-based policies, atď., akosi menej politikmi a racionálne ovládateľné.
Pritom v krajine je veľmi veľa chytrých odborníkov, aj v okolí politiky. Je to jedna z piatich najdôležitejších globálnych vojenských mocností, s veľmi výkonnými ozbrojenými silami. Bezpochyby vedecká veľmoc. A v mnohom aj krajina s ohromnou kultúrnou kapacitou; nežijeme síce už v ére románov Grahama Greena a podobných, ale od moderných poviedok cez filmové scenáre po vizuálne umenie, to, čo sa deje v Británii, v obrovskej miere ovplyvňuje zvyšok sveta. A zďaleka nielen tým, že celý svet fičí na britskej pop music, číta si Harryho Pottera a pozerá Jamesa Bonda, Top Gear alebo standup Rickyho Gervaisa.
Ale z tej politiky je človeku doslova nevoľno. A lepšie to v dohľadnej dobe asi naozaj nebude.
(Status na FB 20. októbra 2022)
