V tomto politickom a spoločenskom marazme sa nám nezadržateľne blížia komunálne a regionálne voľby. Vzhľadom na pretrvávajúcu vládnu politickú krízu sa zdá, akoby boli na druhej koľaji. V skutočnosti sa v nich bude rozhodovať o základných životných podmienkach v našich obciach, mestách i regiónoch. Mnohí kandidáti na funkcie v samospráve sa pasujú do role nezávislých. Preto si hneď na úvod treba povedať: Ak by sme boli dôslední, žiaden kandidát nemôže byť nezávislý, dokonca ani apolitický, môže byť len nadstranícky.
Treba si uvedomiť, že tí, ktorých si zvolíme, budú alebo aj nebudú napĺňať naše predstavy o územnom rozvoji, občianskej vybavenosti, doprave, ekológii, materských i základných, v prípade na VÚC i stredných, školách, o vytváraní podmienok pre pracovné príležitosti, ale i o kultúrnom a športovom vyžití. Práve to by si mal uvedomiť každý občan a rozhodnúť, kto je povolaný a schopný naplniť celospoločenské, ale i jeho osobné predstavy.
Výhodou komunálnych a regionálnych volieb, na rozdiel od tých parlamentných, je možnosť širokého výberu z kandidátov nielen z jednej strany, ale z viacerých osobností z rôznych strán, hnutí a nezávislých kandidátov. Len v týchto voľbách rozhoduje občan suverénne. O zvolení nerozhodujú stranícke centrály, ale voliči podľa toho, ako dôverujú odborným schopnostiam, morálke a aktivitám jednotlivých kandidátov. Tu neprepadne žiaden hlas, a preto každý občan by mal voliť, a tak rozhodovať o vlastnej obci, meste i regióne.
Dva rôzne pohľady na komunálne voľby
Častou otázkou, ktorá rezonuje v spoločnosti pri voľbách, aj v týchto komunálnych, je, koho vlastne voliť. Všeobecná odpoveď by bola odborníkov, osobnosti a kandidátov, ktorí našu obec, mesto či región posunú dopredu, a ktorým dôverujeme.
Možno iste netradičný, možno skôr obrazne vyjadrený návod dáva aj advokát Peter Weis, a keďže s ním súhlasím, dovolím si ho parafrázovať. Voliť treba neočkovaných Covidom 19. Práve oni totiž preukázali, že sú za dodržiavanie práv a slobôd občanov, neupierajú práva a rešpektujú názor iných, sú schopní kriticky vyhodnocovať informácie, vydržia nátlak a nie sú korumpovateľní, o čom nás prakticky presvedčili. Samozrejme, a to považujem za potrebné zdôrazniť, sú to všeobecne platné požiadavky na kandidátov, či už boli, alebo neboli očkovaní. Ak takéto vlastnosti zaregistrovaní kandidáti majú, treba ich bez rozdielu podporiť a voliť.
S vážnym extrémom som sa stretol, ako inak, v denníku N, kde Ľubomír Smatana v príspevku Pomätení starci a tridsiatnici tvrdí: „Prečo majú dezorientovaní starí ľudia volebné právo, keď ho nemajú mladí ľudia (do 18 rokov)? A dodáva zdôvodnenie: „Dôchodcovia majú zvyčajne od múdrych starcov ďaleko.“ Aj keď takéto extrémistické a najmä dehonestujúce vyjadrenia nie sú na programe dňa, obdobné názory sa už prejavujú aj v parlamente, prevažne u liberálov zo SaS a Progresívneho Slovenska. Stačí si pozrieť názory poslancov A. Zemanovej, J. Krúpu, pôvodne OĽaNO, či europoslanca M. Šimečku.
Týmito názormi, ako i diskriminačnou podporou seniorov zo strany I. Matoviča, sa systematicky rozdeľuje spoločnosť, stavajú sa bariéry medzi mladými a staršími, vyvoláva a prehlbuje sa medzigeneračný konflikt. Ak si spoločnosť nebude vážiť starších, skúsených, inak povedané tých, čo vytvorili materiálne a duchovné hodnoty, na ktorých môže mladá generácia stavať ešte i dnes, tak Slovensko pôjde ku dnu, čo sa, žiaľ, už v súčasnosti deje.
Prečo sa občania utiekajú k nezávislým
Dva roky absolútne nekompetentného a chaotického pôsobenia súčasnej koalície, totálny úpadok morálky mnohých politikov, degenerácia politiky a štátnych orgánov zapríčinili výrazné zvýšenie nedôvery ľudí v politické strany a v schopnosť ich predstaviteľov riadiť štát. Občania sú právom znechutení z politiky klasických vládnych i opozičných strán, či už ide o Smer – SD, KDH, v istom zmysle i SaS a Hlas – SD. Ešte väčšie sklamanie je z tých neštandardných, spravidla jednoosobových sro-čiek ako OĽaNO, Sme rodina, Za ľudí.
Treba si tiež uvedomiť, že malé alebo nové spravidla pre voličov málo známe strany a hnutia bez svojich štruktúr v krajských, okresných a väčších mestách i obciach, majú, žiaľ, vo voľbách mizivé šance, a to aj vtedy, keby ich kandidáti boli odborníci a výrazné osobnosti v regiónoch. Viacerí kandidáti sa už teraz v predvolebnej, takmer neviditeľnej kampani, bez vízie a programu akosi viac, či menej oprávnene hanbia za svoju materskú stranu a radšej vyzliekajú svoje politické tričká dúfajúc, že im na to voliči naletia.
Už pred viac ako tromi rokmi som o tom písal v Slove pod názvom Nezávislí závisláci v politike. Hoci všetko tam uvedené platí, nedá mi nepripomenúť to a nerozšíriť o viaceré uhly pohľadu.
Veľká časť voličov naivne verí nezávislým kandidátom a ich často jednoduchým, neraz nesplniteľným sľubom. Domnievajú sa, že práve oni budú presadzovať ich záujmy. Takýto poslanci však objektívne nedokážu realizovať takmer nič zo svojich zámerov a potrieb občanov bez spojenia so straníckymi poslancami, ktorí sú spravidla združení v kluboch. Majú s tým problém i starostovia a primátori, vrátane predsedov VÚC. Napriek tomu sa mnohí voliči budú tak, ako po minulé voľby, utiekať k tým, čo sa vyhlasujú za nezávislých.
Nezávislí sa množia od volieb do volieb, ako huby po daždi. Je to módny trend a často i politický kalkul. Aj preto sa počet nezávislých v komunálnych voľbách neustále zvyšuje. V roku 2006 bolo zvolených takmer 31 percent nezávislých starostov a primátorov. V roku 2014 to už bolo 38 a v roku 2018 dokonca až 42,4 percent nezávislých.
Nezávislosť je často len kamufláž a volebný podvod
Nezávislosť je trendy, je v móde. Mnohí ľudia považujú nezávislých za mesiášov, či dokonca spasiteľov, ktorí sú nad politikou. Opak je však neraz pravdou. Občan by si mal uvedomiť, že objektívne žiadna nezávislosť neexistuje. Ide často len o politickú kamufláž, o podvod na ľuďoch. Jednoduchým príkladom, ako to v praxi funguje a čo život potvrdzuje, v horšom prípade, že jedni sú závislí na alkohole, iní na drogách, na internete, mobiloch, či hazardných hrách. Oveľa viac je závislých na peniazoch, na funkciách a moci. V tom najlepšom prípade sú niektorí ľudia závislí na práci. Absolútna väčšina má však svoj politický názor a či chce alebo nie, inklinuje ku konkrétnej politike, dokonca priamo k politickej strane. Vo svojom rozhodovaní o spoločenských a ekonomických otázkach navonok nestranných, sú jednoznačne závislí na politických stranách a chtiac-nechtiac, presadzujú isté konkrétne politické zámery.
Ak si lepšie všimnete kandidátov na predsedov miest a starostov obcí, tak tam pomerne často nájdete podnikateľov alebo tých, čo s podnikateľmi úzko spolupracujú. Aj pri týchto voľbách, tak ako v celej spoločnosti, rozhodujú v mnohom peniaze. Takto zvolení funkcionári samospráv nie sú ani zďaleka nezávislí, sú totiž dlžníkmi a pri rozhodovaní budú musieť prihliadať na záujmy sponzorov a až potom, keď to pôjde, budú na rade potreby občanov.
Treba si otvorene povedať, že posty primátorov miest a starostov väčších obcí sú aj finančne zaujímavé. Nielen ochota slúžiť občanom, ale i záujem môcť rozhodovať a mzda v týchto funkciách vedie ľudí k ich kandidatúre a neraz veľkému záujmu, miestami až boju o funkcie v samospráve. Je to tak v obciach s vyšším počtom obyvateľov, a tým i vyššími príjmami z podielových daní, ale tam, kde sú vysoké príjmy z dane z nehnuteľností významných podnikov a logistických centier. Mzdy primátorov a starostov sú tam dvoj-, troj- až štvornásobne vyššie, ako je priemerný plat na Slovensku. Na svoje si prídu aj poslanci VÚC, ale i miest a niektorých obcí, v ktorých je ich príjem významným doplnkom ich mzdy. Samozrejme, úplným protikladom sú malé obce, v ktorých sa aj v súčasnosti stretávame s minimálnym alebo dokonca žiadnym záujmom o funkciu starostu i poslanca zastupiteľstva.
V nadchádzajúcich voľbách si treba dať znovu pozor na nezávislých a tých, čo sa snažia kryť/kamuflovať svoje politické zámery vznikom nových, neurčitých volebných subjektov, ktoré kandidujú pod rôznymi názvami. Napríklad Team Vallo sa mení na bratislavskú komunálnu stranu Team Bratislava, či nová krajská strana Tím Kraj Nitra, kde sa M. Hattas asi hanbí za stranu Za ľudí, alebo názvy ako Starostovia a nezávislí, či Moje mesto a podobné novotvary, tváriace sa apoliticky.
Aby som sa zastal nezávislých, ktorí to myslia čestne a poctivo, možno samozrejme, v istom slova zmysle hovoriť vo viacerých prípadoch aj o skutočne nezávislých, či presnejšie a správnejšie nadstraníckych kandidátoch. Títo sú však skôr v menšine a len potvrdzujú všeobecne platné pravidlo. Treba, aby si občan položil otázku, komu sa títo ľudia budú zodpovedať, čie záujmy presadzovať, realizovať a kto ich bude kontrolovať. Anonymný občan medzi voľbami asi veľmi ťažko.
Ak občan kandiduje vo voľbách ako nezávislý, nemal by byť členom žiadnej politickej strany alebo hnutia. Ak ním je, mal by sa členstva vzdať a verejne to oznámiť už pri svojej kandidatúre. Podvodom na voličoch možno tiež nazvať angažovanie, ba dokonca vstup do akejkoľvek strany po jeho zvolení. Nie je to v rozpore so zákonom, ale celkom iste je to v rozpore s dobrými mravmi a morálkou. Práve takíto ľudia nepatria do komunálnej, regionálnej, ani vrcholovej politiky.
Zopár príkladov „nezávislosti“
Ak si dobre pamätáte, v posledných komunálnych voľbách kandidovali ako nezávislí napríklad primátori Nitry – M. Hattas, Zvolena – L. Balkovičová, Lučenca – A. Pivková, Hlohovca – M. Kollár a mnohí ďalší, ale už pri prvej príležitosti sa stali členmi, resp. aktívnymi podporovateľmi konkrétnej strany. Okato to urobil aj „nezávislý“ primátor Bratislavy M. Vallo, keď sa okamžite po zvolení prezentoval na tlačovke s lídrami Progresívneho Slovenska a Spolu. Dnes sa znovu skrýva za dymovú clonu, pričom každý vie, za koho kope.
Typickým príkladom nezávislosti bol aj Andrej Kiska, ktorý sa vyhlasoval za nezávislého prezidenta a v skutočnosti bol hovorcom vtedajších opozičných, dnes vládnych strán a zakrátko potom založil vlastnú stranu Za ľudí. Podobne líder takzvaného Slušného Slovenska Šeliga J. sa tváril ako bohorovný občiansky aktivista a zrazu vstúpil do politickej strany a stal sa jej čelným predstaviteľom. Stáva sa pravidlom, že viacerí „nezávislí“ sa po ich zvolení stávajú členmi alebo aspoň podporovateľmi konkrétnych politických strán.
Podobne to bolo aj u súčasnej prezidentky Z. Čaputovej, ktorá sa vydávala za nezávislú a tak aj kandidovala, pričom bola zakladajúcou členku strany a v tom čase dokonca podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska. Čo je to iné, ako demagógia, ohlupovanie voličov a volebný podvod?
Nezaradení, nezávislí poslanci sa množia aj v Národnej rade SR
Problémom našej politickej scény sú takzvaní nezaradení, nezávislí poslanci vo vrcholovej politike. Charakteristikou črtou nezávislých je ich závislosť. Tragédiou je, že takíto poslanci neovplyvňujú len politiku, ale demoralizujú celú spoločnosť a rozvracajú politický systém. S takzvanou nezávislosťou sa stretávame stále častejšie i v parlamente. Sme svedkami toho, že neraz i krátko po voľbách niektorí členovia vystupujú zo strán, za ktoré boli zvolení, stávajú sa nezaradenými, dokonca zakladajú nové strany, ktoré neprešli voľbami, ale v národnej rade ich legitimizujú. Tento neduh sa rokmi stále viac rozrastá a nezaradených poslancov býva čoraz viac. Dôkazom toho je i súčasný počet nezaradených poslancov, ktorí už v polovici volebného obdobia dosiahol neuveriteľné číslo 35 a tvoria viac ako 23 percent všetkých poslancov. Je ich dokonca viac, ako majú jednotlivé stranícke poslanecké kluby, okrem klubu OĽaNO. Odídenci zo Smeru si založili Hlas – SD s 11-timi súčasnými poslancami, podobne odídenci z OĽaNO a Za ľudí prešli do strany SaS a Sme rodina. Poslanci z ĽSNS sa stali nezaradenými, aby vzápätí založili stranu Život – Národná strana. Takéto presuny a zakladanie nových strán možno nazvať aj zradou na voličoch.
O tom, ako je to s nezaradenými poslancami, nás presvedčila Tarabova skupinka, ktorá pri odvolávaní Igora Matoviča nehlasovala za a zradila opozíciu, hlúpo sa vyhovárajúc. Zároveň Taraba a bratia Kuffovci hlasovali za niektoré vládne návrhy. Za akú cenu, vedia len oni sami a Pán Boh, ktorého tak radi vzývajú.
Tu vidím rozpor i so zákonom, keďže takýto, teraz už nezaradení poslanci, neboli volení ako osoby, ale len na kandidátke strany s konkrétnym programom, bez čoho by sa absolútna väčšina z nich do parlamentu nikdy nedostala. Nezaradení, „nezávislí“ poslanci sa stávajú predmetom kupčenia, ako sme toho neraz svedkami nielen pri schvaľovaní rozporuplných zákonov, ale napríklad teraz pri odvolávaní ministra financií I. Matoviča. Práve takýto poslanci sa necítia ničím viazaní a neraz sa rozhodujú podľa toho, čo je pre nich, nie pre občanov, výhodné.
Už dlhšie stojí otázka tak, čo robiť s nezávislosťou
Všeobecne by mali občania pochopiť, že nezávislosť v spoločenskom živote neexistuje. Možno to dokumentovať napríklad na odboroch alebo jednote dôchodcov, kde sú združení pracujúci alebo seniori v dôchodkovom veku. Mnohí z nich hovoria o politickej nezávislosti a snažia sa presadzovať svoje záujmy a práva. Môže ísť o zákonník práce, mzdy, dôchodky, či čokoľvek iné. O všetkom rozhoduje Národná rada SR a vláda, zložená z politických strán. Všetky ich požiadavky sú však vyslovene politické. Preto aj odbory a dôchodcovské organizácie môžu a majú byť nadstranícke, nemôžu však byť apolitické.
Bolo by hádam načase prijať novelu zákona o voľbách komunálnych, regionálnych i parlamentných, kde by sa upravilo postavenie, práva i povinnosti nezávislých poslancov a ich jasné obmedzenie členstva v politickej strane i hnutí. Pokiaľ ide o poslancov NR SR, tam by bolo možné zakotviť ustanovenie, podľa ktorého by poslanec, ktorý bol zvolený za politickú stranu, pri vystúpení z poslaneckého klubu a samotnej strany automaticky stratil poslanecký mandát.
Druhým nemenej významným riešením je, aby si občan uvedomil, že voľby sú nielen jeho právom, ale i jeho morálnou, občianskou zodpovednosťou, a tým v istom zmysle slova i povinnosťou. Od nás všetkých závisí, ako budú spravované veci verejné, ako sa bude žiť v našej obci, meste, regióne a v konečnom dôsledku i na našom krásnom Slovensku.
Nenechajme sa preto znechutiť parlamentným šialenstvom a celospoločenskými problémami, poďme v nadchádzajúcich voľbách rozhodnúť o našej budúcnosti tam, kde žijeme. Inak za nás môžu rozhodnúť iní, a to tak, že sa nám to nemusí páčiť. Tak poďme voliť, priatelia.
