Fejtón: Šetrím, šetríš, šetríme…

Na našom slávnom ministerstve, donedávna označovanom aj ako slobodné a solidárne, sme sa v ostatnom období konečne chytili rozumu, začali sme šetriť – všade, tam, kde sa dá i nedá – vypíname v kanceláriách svetlá, namiesto počítačov používame počítadlá, rádiá a televízory sme vyradili z prevádzky, priškrcujeme kohútiky radiátorov, pritvárame okná, vypĺňame zbytočné špáry v stenách, skrátka, rozhodli sme sa pre radikálne riešenie. Prirodzene, vychádzajúc z danej situácie, náležite šetríme aj samých seba – vedenie nám odporučilo dôsledne obmedziť úbytok vlastnej energie, menej sa hýbať, menej rozmýšľať, tobôž umárať sa písaním na computerových klávesniciach, veď ako sme sa dozvedeli, náš mozog skonzumuje zhruba dvadsať percent všetkej použitej energie nášho tela, a to napriek tomu, že tvorí iba dve percentá celkovej telesnej hmotnosti. A to je už dôvod na to, aby sme ubrali z dennej výkonnosti a stíšili sa do šetriaceho módu.

„Milé kolegyne, vážení kolegovia,“ oslovil nás neočakávane milo a nadbiehavo sám minister, „šetrenie sa musí stať alfou a omegou nášho života, nielen na pracovisku, ale aj vo verejnosti a v našich domácnostiach.“

No povedzte, dá sa neuposlúchnuť ministerské slovo? Človeka taká rada nabudí, vyprovokuje i povzbudí: Napochytre som ponavštevoval niekoľkých hokejových funkcionárov, čo nepozeráte televíziu, páni?! Nevidíte vari, že propagujú na obrazovke dark šerm? Čo tak dark hokej, pekne potme a poslepiačky, nebude to paráda? Nevynechal som ani basketbalistov, hádzanárov, volejbalistov, dokonca ani šachistov. Dať potme mat musí byť predsa pôžitok, dôvodil som. A tá romantickosť, páni primátori a starostovia – prechádzať sa potme po námestiach a uliciach – môže byť niečo krajšie? Len sa proti tomu, prosím vás, nebúrte, neprotestujte, vytvorte vhodné prostredie pre zaľúbencov a milencov. Napokon, aj tak si všetci sťažujú na svetelný smog…

Kresba: Ľubomír Kotrha

Prezradím vám, že svoje „šetriace“ aktivity vykonávam s veľkým zadosťučinením, nehovoriac o úsilí, ktoré som preniesol do vlastnej rodiny.

„Mara,“ vravím manželke, „minister nám kázal šetriť, všade, na každom kroku. Musíme sa do toho pustiť so všetkou vážnosťou.“

„Samozrejme, Aurel,“ prisvedčila Mara. Oči jej blčali ako plamienok sviečky, ktorej v obchode momentálne niet. „Kúpim petrolejovú lampu a petrolej…“

„ Petroleja je škoda,“ zháčil som ju, „dnes sa z neho stal vzácny artikel… “

„Tak pôjdeme do lesa nazbierať drevo,“ navrhla manželka, už-už čakala, že prikývnem.

„Nie, miláčik,“ zašemotil som prívetivejšie, až láskavo, „nebudeme sa zbytočne vyčerpávať, mrhať sily behaním po obchodoch a lesoch.“

„Nerozumiem, Aurelko.“ Spýtavo na mňa pozerala, nechápavo krútila hlavou.

„Je to jednoduché, drahá,“ vystavil som na obdiv svoje vedomosti. „Myslenie, spánok, každý pohyb, poškrabanie sa za uchom, aj namáhavé kopanie záhrady nás oberá o energiu. A tomu sa treba vyhýbať.“

„Čože?!“ vyhŕkla chvatne.

„Áno… treba sa spoľahnúť na seba, na svoje vlastné telo, ale s rozumom,“ vyhlásil som víťazoslávne. Vychutnal som si chvíľku prekvapenia a potom som pokračoval: „Ľudské telo predsa produkuje elektrinu najmä zo svojich energetických zásob, údajne viac ako 120-voltová batéria, len treba nájsť cestu, ako ju dostať von… pomocou telových zásuviek a zástrčiek…“

„Vraj pomocou telových zásuviek a zástrčiek,“ rehotala sa manželka. „Veď tie predsa máme, len neviem, ako ich napojíme na svetlo, chladničku, televízor a ďalšie prístroje.“ Chichúňala sa, až jej zachádzal dych. Musel som ju pobúchať po chrbte.

„Počúvaj, Mara,“ skríkol som nahnevane, „to si celá ty, zakaždým myslíš iba na hlúposti. Spomínaš si na film Matrix, v ktorom sa Neo zobudil a zistil, že miliardy ľudí slúžia ako živé batérie pre robotov ovládajúcich svet…“

„Svet skôr ovládajú zásuvky a zástrčky,“ pišťala od smiechu Mara. Jej hurónsky rehot by hádam nakazil aj pohrebný sprievod.

„Prestaň!“ zrúkol som. „Na prahu takého sveta stojíme. Naše telá obsahujú miliardy atómov, ktoré môžu vyrábať a viesť elektrinu… rozumela si?!

„Fantazíruješ, môj milý,“ povedala pokojným zmierlivým tónom. „Zobuď sa, aj s tým tvojím ministerstvom so zastropovanými cenami vysokými ako mrakodrap. Čert ber ministerských mudrlantov! Pozri sa, kto vládne svetu a kto vládne nám. Všetci vodu kážu a víno pijú. Radšej porozmýšľaj, kde kúpime drevo a uhlie, prípadne sviečky. Lebo inak nám zostane iba trenie vlastný telami…“

P. S.: V robote som ministrovi porozprával o svojom zámere vyrábať telom elektrickú energiu. Pochválil ma a naznačil mi, že by bol rád, keby som ho zasvätil do môjho tajomstva. Vraj pre istotu… Apropo, zajtra idem so zaťom na dark futbal, hrá Slovan. Ešte šťastie, že nič neuvidíme, lebo na jeho hru sa nedá pozerať…

(Vyšlo 28. septembra 2022 v Literárnom týždenníku, číslo 29 – 30)

(Celkovo 219 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Fejtón: Šetrím, šetríš, šetríme…

  • 2. októbra 2022 at 9:39
    Permalink

    Je dobre, že aj v zlých časoch má niekto zmysel pre humor. Uľahčuje to aj inak bezvýchodné situácie. Len je otázne, či už nenastal čas, aby sme všetci našim majiteľom v Bruseli i Fašinktóne celkom vážne a bez úsmevu povedali : „Dámy a páni DOSŤ!!!!!!!“

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter