Najprv sa chcem ospravedlniť tým novinárom, ktorí svoju prácu vykonávajú poctivo a často aj za cenu obrovských rizík. Vo svojom príspevku mám na mysli nie ich, ale tých druhých, čo je dnes, bohužiaľ, väčšina. A k napísaniu týchto riadkov ma inšpirovalo tvrdenie Európskej únie, že novinári potrebujú viac ochrany a slobody. Možno niekde áno, no v demokratickom svete jej podľa mňa majú až priveľa. Niekoho obvinia na čelnej stránke novín, zničia mu život a potom sa v najlepšom prípade na 5. strane novín v troch riadkoch ospravedlnia. Spisovateľ Milan Kundera vo svojom románe Nesmrteľnosť má tiež na mysli tých istých, čo aj ja, keď tvrdí, že novinári sú všemocní a politici sú skôr len hračkou v ich rukách. Ilustruje to na príklade z volebnej kampane, v ktorej kandidát prednesie stovky myšlienok a slov, ale závisí len na novinárovi, ktoré z nich si vyberie a na ne zredukuje výpovede uchádzača o priazeň voličov. A popri tom Neruda pripomína, že v mnohých prípadoch novinár postupuje tak, ako to od neho žiada jeho zamestnávateľ. Následne uvediem niekoľko príkladov, kvôli ktorým je môj vzťah k príslušníkom tohto zaiste potrebného povolania značne kritický. Keďže dnes je najvýznamnejším faktorom vojna na východ od nás a jej katastrofálne dôsledky pre celú Európu, väčšina príkladov sa bude dotýkať práve tejto témy.
Falošná objektivita či zjavná manipulácia
Hoci ruskí vojaci už dávno obsadili v Záporoží atómovú elektráreň, v médiách (novinármi sú aj redaktori rozhlasu a televízie) sa stále omieľa veta, že Ukrajinci a Rusi sa vzájomne obviňujú z jej odstreľovania. Toto tvrdenie sa opakuje bez komentára. Takže Rusi asi strieľajú sami na seba? Pritom by oficiálne médiá mohli prísť možno s pravdivým tvrdením, že Rusi z elektrárne aj strieľajú a Ukrajinci im odpovedajú. Potom by sa však nedalo tvrdiť, že sú to Rusi, ktorí elektráreň odstreľujú a môžu spôsobiť jadrovú katastrofu.
Jednostrannosť pohľadu
Aj organizátori mierovej demonštrácie v Bratislave ústami Eduarda Chmelára vyhlásili, že správam z bojísk nemožno dôverovať, lebo obidve strany miešajú pravdu s výmyslami, čiže ide o obojstrannú propagandu, aká býva súčasťou každého vojnového konfliktu. A tak v oficiálnych médiách počúvame o dezerciách a bezradnosti ruských vojakov a v alternatívnych médiách sa to isté hovorí o vojakoch Ukrajiny. Najnovšie počúvame o dezerciách ruských mužov, ktorí sa chcú vyhnúť mobilizácii a o prísnych trestoch voči nim. Ukrajinci zrejme svojich dezertérov (akí sa nájdu zrejme aj medzi stovkami mužov, čo denne prekračujú našu východnú hranicu) vyznamenávajú a oslavujú. Podobne Rusi najnovšie uvádzajú 15 tisíc svojich padlých vojakov, kým Ukrajinci napočítali až 55 tisíc mŕtvych Rusov. Ak sa prenesieme do centra Európy, čiže k nám a našim českým susedom, aj tu máme nedôveryhodné informácie napríklad o nedávnych demonštráciách. Na Václaváku bolo podľa organizátorov do 150 tisíc nespokojných; oficiálne ich napočítali menej než polovicu, takže pravda môže byť niekde uprostred. S pravdou sa dnes zachádza veľmi svojvoľne. Naše médiá v minulosti o demonštrácii pred komplexom Bonaparte informovali podstatne viac ako dnes o už spomínanej bratislavskej akcii stúpencov mieru. A hoci jej organizátori zdôraznili, že rokovanie nemá byť kapituláciou, stále sú jednostranne označovaní za ruských agentov.
Sebakritika – vec neznáma
Ak oficiálne médiá uvedú nepravdivú informáciu, na internete ju zavše dodatočne potichu zmažú, ale ospravedlnenia sa od nich dočkáme ťažko. Kto sa ospravedlnil za opakované tvrdenia, že očkovanie človeka chráni pred nákazou covidom? Zárukou pravdivosti informácií má byť fakt, že správu médiá prevzali z viacerých zdrojov. V skutočnosti však všetky tie zdroje sú citáciou zo zdroja jediného. Len ťažko nájdeme redaktora, ktorý v prípade, že politik označí nositeľa iných názorov za ruského trolla a dezinformátora, ho následne vyzve, aby to skonkretizoval a doložil faktami. Je dezinformáciou fakt, že USA investovali 5 miliárd dolárov na zmenu politického systému na Ukrajine? Dostal či nedostal Gorbačov prísľub o nerozširovaní NATO smerom k ruským hraniciam? Je pravdou či lžou, že pred pričlenením Krymu k Rusku (či jeho anexiou) tam žilo 63 % Rusov a že jeho obyvateľstvo sa proti nim nebúrilo a do vojny žilo v pohode, ako to zaznamenal najčítanejší slovenský spisovateľ Banáš? Kto je väčším fašistom? Ten, čo uverejní nejaké číslo, o ktorého fašistickom pôvode vedelo len pár historikov, alebo vojaci, používajúci označenie jednotky, ktorá po boku Nemcov bojovala a vraždila Židov a Poliakov? Guľky ukrajinských vojakov priam zázračne obchádzajú telá civilistov, kým Rusi zámerne strieľajú do pokojného obyvateľstva aj v oblastiach, ktoré by si chceli prisvojiť, a tak si získať obyvateľstvo na svoju stranu (ktoré ostatne bolo v značnej miere na ich strane aj pred vojnou)? Je pravdou, že plyn, ktorý Európa kupuje od Saudskej Arábie a USA, je vlastne pôvodne ruský, ibaže teraz nám ho iné krajiny predávajú s prirážkou? Na všetky tieto otázky nám naši novinári dlžia odpovede.
Šokovať nadpismi
Ešte v 80. rokoch minulého storočia som sa hneval, keď mi v kultúrnej rubrike novín Ľud svojvoľne zmenili názov príspevku v úsilí „o väčšiu údernosť“. Zavše to bolo nenáležité, no vecne to článku neuškodilo. Dnes je táto prax bežná a najmä v politickej publicistike silne zavádzajúca. Priam ma šokoval nadpis v Pravde, že Rusi zdokonaľujú samopaly kalašnikov, aby lepšie zabíjali. Azda Američania a Západná Európa posielajú na Ukrajinu moderné a efektívnejšie zbrane, aby zabíjali horšie? Pred niekoľkými rokmi zasa naše noviny pri príležitosti výročia zavraždenia Che Guevarru, ktorého uctieva celá hispánska Amerika, dali nad príspevok nadpis Che miloval krv, čím ho postavili na úroveň Jacka Rozparovača. Che naozaj viedol po kubánskej revolúcii súdne konania (vrátane rozsudkov smrti) voči Battistovým policajtom, udavačom a vojakom, ktorí bez súdu vraždili revolucionárov. Ale potom zrejme boli krvilační aj naši a európski sudcovia, ktorí obdobne zúčtovali s tými, čo kolaborovali s fašistami (2 700 popravených kolaborantov v Bulharsku, 686 v Čechách a 27 na Slovensku). Iným príkladom manipulácie je neustále opakovanie tvrdenia, že Putin je bývalý vedúci agent KGB. V prípade prezidenta Busha sa to síce kdesi raz či dva razy objavilo, ale rozhodne mnohonásobne menej, než v prípade špionážnej minulosti ruského prezidenta.
Absurdnosť tvrdení
V posledných rokoch sa objavilo niekoľko činov, ktorými vraj Rusi chceli ovplyvniť vývoj v krajinách Západu. Najprv tri roky médiá otravovali amerických občanov tvrdením, že ich neveľmi sympatický prezident bol dosadený Rusmi, potom sa tým „barbarom z východu“ napriek použitiu najjedovatejších látok nepodarilo otráviť v emigrácii žijúceho vlastného agenta, neskôr (či vlastne predtým) vyhodili ich agenti (zhodou okolností tí istí dvaja neschopáci, ktorých každý dodatočne identifikuje a odhalí) sklad zbraní v Českej republike. Netvrdím, že v špionáži sa na každej strane nedejú zločiny, veď aj CIA sa viackrát pokúsila zavraždiť Fidela Castra. Ale bol by som radšej, keby sa v uvedených prípadoch verejnosť dozvedela viac jednoznačných informácií a dôkazov, ktoré sú, „žiaľ“, tajné. Pri všetkých týchto príkladoch „ruskej zlovoľnosti“ a ataku na liberálnu demokraciu mi však chýba jasná motivácia, podľa ktorej aj v detektívkach inšpektor hľadá vinníka. Vari Rusko je také masochistické, že si plánovite vyrába medzinárodné problémy a teší sa z odvetných ekonomických sankcií? Trocha mi to pripomína aj určité paralely z izraelsko-palestínskeho konfliktu. Vždy, keď sa v ňom smerovalo k akému-takému dorozumeniu, našiel sa palestínsky terorista a bolo po mieri. Novou hrozbou pre nás je dnes vraj Čína, ktorá sa podľa českej špionážnej služby snaží vytvárať priaznivý obraz o svojom systéme (ktorým je paradoxne štátny kapitalizmus). Nuž zrejme by ich propaganda mala na všetko čínske nadávať. Vari sa my Slováci namiesto Dvorského a Sagana máme pýšiť tým, že máme vysokú spotrebu alkoholu a Nemci sa majú vychvaľovať, ako im Hitler vyriešil nezamestnanosť?
Kto vyvoláva hystériu?
Zaiste v prvom rade nezodpovední politici, no novinári im v tomto prípade (odmietajúc spomínané Kunderovo hodnotenie) pokorne slúžia. Podľa nich je asi Ukrajina jedinou krajinou, v ktorej agresor vraždí jej malé deti. Známa fotografia z Vietnamu, ktorú Facebook vymazal, lebo je vraj pornografická, však ukazuje čosi iné. Len Rusi ostreľujú nemocnice, školy, nádražia a obytné domy, hoci podľa oficiálnych správ na internete vojská NATO v Srbsku zasiahli tridsať nemocníc. Nad obeťami vojny na Ukrajine zaiste možno plakať, ale rovnako tak aj nad oveľa väčším počtom civilných obetí v Iraku, Afganistane, Sýrii, čo okrem iného malo za následok nielen inváziu utečencov do Európy, ale aj masívne zosilnenie teroristickej činnosti. Po týchto agresiách nikto nežiadal, aby USA boli vylúčené z OSN, aby ich hokejisti nemohli hrať na majstrovstvách sveta a operní speváci spievať na našich či ďalších svetových javiskách. Medzinárodný súd v Haagu po odtrhnutí Kosova od Srbska údajne vyhlásil, že etnikum, ktoré je ohrozované, má právo odtrhnúť sa. Je to síce sporné tvrdenie (žiadalo by sa definovať, čo je to ohrozenie), ale rovnako by sa dalo použiť na rusky hovoriace a prorusky cítiace obyvateľstvo v Donbase, ktorý bol 8 rokov ostreľovaný namiesto toho, aby sa s ním rokovalo o nejakej autonómii (v zmysle Ukrajinou ignorovaných Minských dohôd). A to je ďalšia otázka, na ktorú nám naši novinári nedali odpoveď. Prečo západné veľmoci netlačili na Ukrajinu, aby tieto dohody plnila? Namiesto toho nás kŕmili propagandou, že na Ukrajine niet fašistov, hoci ešte v roku 2015 aj americký senát označil oddiely Azov za fašistické. Ak sa tie medzitým „polepšili“, nemôžu sa podobne „polepšiť“ aj slovenskí politici, smútiaci za medzivojnovým slovenským štátom, alebo Marie Le Penová, ktorej dnes už nemožno prišiť antisemitizmus ako v časoch jej otca?
Dvojaký meter
Naše (i svetové liberálne médiá) majú dvojaký meter na hodnotenie štátov liberálnej demokracie a tzv. diktatúr. Pritom viacerí z „diktátorov“ boli zvolení vo voľbách, ktorých „slobodnosť“ je v dnešnom svete rovnako spochybniteľná ako tá v demokratických krajinách. V tých „slobodných“ vyhráva ten, kto má viac peňazí a v rukách médiá. V USA dnes 90 % médií fandí demokratom a ich volebný systém je taký „deravý“, že priam volá po manipulácii. Do volieb v Taliansku v týchto dňoch neférovo zasiahla aj predsedníčka Európskej komisie, keď pohrozila Taliansku možnými sankciami, aké sa plánujú voči Poľsku a Maďarsku, pokiaľ si zvolia politikov, ktorí nezdieľajú „hodnoty“ liberálnej demokracie. Zhodou okolností aj predošlej rekonštrukcii talianskej vlády predchádzala návšteva tentoraz nemeckej kancelárky. Tým nechcem popierať, že medzi obyvateľstvom Európy silnejú nálady, volajúce po silnej ruke vo vedení štátov. Ale nejde o snahu ľudí vracať sa k totalite, ale skôr k poriadku, ktorý „demokracia“ zmenila na chaos a v ktorej sa úplne ignorujú názory občanov. Aj v ČR aj na Slovensku dnes vedú v preferenciách výskumov po dve politické opozičné zoskupenia, kým vládu si stále držia „zlepence“ strán neschopných sa dohodnúť a riadiť štát v záujme občanov. Ak si dnes na Slovensku želá viac ľudí víťazstvo Ruska než Ukrajiny, nie je to dôsledkom ruskej propagandy, ale neschopnosti oficiálnych médií presvedčiť občanov o svojej pravde. Dvojaký meter používajú médiá nielen v zásadných veciach, ale aj v malichernostiach či menej významných záležitostiach. „Brept“ nášho niekdajšieho prezidenta bol pre médiá zaujímavejší než teraz „breptanie“ prezidenta amerického. Problém s falšovaním diplomových prác politikmi má váhu podľa toho, z ktorej politickej strany politik pochádza. Pomenovanie ulice v malom meste podľa exprezidenta Tisa je menej prijateľné než podľa Banderu pomenúvanie ulíc a jeho sochy na Ukrajine? Taktiež mi chýba vysvetlenie, prečo vo Valnom zhromaždení OSN Ukrajina (spolu s USA) už roky hlasuje proti rezolúcii, odsudzujúcej fašizmus.
Raz tak, raz onak
Slovenská republika spolu s ďalšími piatimi štátmi EÚ neuznala diplomaticky Kosovo. Je preto pochopiteľné, že neuzná (vrátane „proruskej“ opozície už dávno poukazujúcej na kosovský precedens) ani odtrhnutie východných ukrajinských provincií. Ale ak malo (podľa EÚ) na svoju vlastnú cestu právo Kosovo, nemá ho mať aj Katalánsko, Škótsko, Sedmohradsko, či južné Slovensko? Tento problém si dobre uvedomoval Ján Čarnogurský, keď váhal podporiť rozdelenie ČSFR. Teraz vraj EÚ chystá „mierový plán“ pre Kosovo, podľa ktorého by ako celok (teda aj v mene nás) kosovským pašerákom a teroristom priznala uznanie en bloc. Tým, ktorí počas jedného z nepokojov v Kosove (po stiahnutí sa srbských vojsk) podpálili vyše 200 pravoslávnych kostolov a ktorí teraz čelia v Haagu obvineniam z predávania orgánov zajatých Srbov. Veľké lži fungovali už počas balkánskych vojen (pričom nechcem zľahčovať ani vinu Srbov), ale splnili svoj cieľ, ktorým je druhá najväčšia americká vojenská základňa v Európe. Zaujímavé je, že nikto zo slovenských novinárov sa verejne nespýtal našich nových spojencov, ochrancov a pánov, načo tú základňu (tak ďaleko od ich vlasti) potrebujú.
Raz tak, raz onak by zrejme platilo v našich médiách aj v iných prípadoch. Keby sa náhodou ruský parlament najnovšie postavil proti „Putinovej“ mobilizácii vojakov a ruský prezident by následne dal rozostrieľať budovu parlamentu, to by bolo kriku. Keď to isté urobil Američanom v ústrety idúci Jeľcin, nijaké pobúrenie nenasledovalo. Nuž, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Môže sa po tomto všetkom ešte niekto čudovať, že Slováci tak málo veria oficiálnym médiám?
Ale podľa EÚ chudáci novinári potrebujú viac slobody.
Ilustračné snímky: www.pixabay.com
