Zamýšľal som sa, s akou témou prísť, zistil som však, že sme svedkami vládneho a krízového cunami a Slovensko je tehotné viacerými krízami. Téma kríz sa preto, žiaľ, nedá obísť. Ak hovorím v množnom čísle, tak to pre rôznorodé krízy, ktoré spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú.
Slovenskú realitu možno vyjadriť aj zľudovenou hláškou: Systém blbej totality vystriedal po novembri ´89 systém totálnej blbosti. Naša súčasnosť by sa dala najjednoduchšie charakterizovať dvoma slovami ako slovenský Absurdistan, Potemkinova dedina z roku 1787, či to naše Kocúrkovo alebo len aby sme v hanbe nezostali od Jána Chalupku z roku 1830. Je nepredstaviteľné, kam až siaha pravdepodobná inšpirácia terajšej vlády, keď sa tieto diela a udalosti v nich až nápadne podobajú na našu súčasnú realitu.
Ak by sme však chceli konkrétnejšie hovoriť o súčasných krízach, museli by sme sa dotknúť dlhodobej politickej krízy, krízy vládnutia, pandemickej krízy Covid 19, ekonomicko-sociálnej a aktuálnej energetickej krízy, ako i morálnej krízy na Slovensku. Hneď na úvod treba hádam konštatovať, že všetky tieto krízy sa začali, prípadne sa výrazne prehĺbili parlamentnými voľbami v roku 2020 a všetky sme si viac-menej spôsobili sami, presnejšie aktuálna vláda. O pandemickej kríze Covid 19 som toho už popísal dosť, podobne ako množstvo ďalších autorov a osobitne odborníkov, preto sa budem venovať len tým aktuálnym krízam.
Permanentná politická kríza
Od volieb vo februári 2020 sme svedkami opakovaných vládnych kríz, ktoré prerástli v krízu permanentnú. Ta vrcholí v týchto dňoch, keď sa po odchode strany SaS stala vláda menšinovou. Hovorí sa, že pri rozvode sú na vine obidve strany, tu je to však inak. Igor Matovič ako predseda vlády a neskôr minister financií od začiatku nezvládal tieto funkcie. Príznačné boli preňho neodborné a chaotické rozhodnutia. Pre svoje riešenia sa ani len nepokúšal získať partnerov v koalícii, rozhodoval diktátorsky a za každú cenu, obrazne povedané, buldozérom a cez mŕtvoly, presadzoval to, čo sa mu v chorej hlave prisnilo. Vždy sa správal hulvátsky a vulgárne nadával svojim kolegom, osobitne Richardovi Sulíkovi, čoho sa doteraz nevzdal. Nedajú sa opakovať všetky jeho výrazy, ale tie „najjemnejšie“ boli idiot, hlupák, mafián, zlodej, či podrazák. Známymi črtami Matovičovho spôsobu riadenia a vystupovania je okrem chaosu aj populizmus a bezbrehá demagógia. Vládu síce formálne vedie slabučký a v realite sa strácajúci Eduard Heger, ale len ako Matovičov hovorca.
Koalíciu sa snažil opakovane zachraňovať Boris Kollár, ktorý sa viackrát vyhrážal odchodom, ale tento sľub, mimochodom, ako všetky ostatné, nikdy nedodržal. Kládol si podmienky, a tak z toho vždy politicky, ale i finančne profitoval. Spravidla duchom neprítomná Veronika Remišová s takmer nulovým politickým výtlakom sa tomuto vládnemu kamikadze len prizerala. Aj preto to zostalo medzi dvomi kohútmi, Matovičom a Sulíkom, čo nakoniec viedlo k odchodu SaS z vlády a návrhu na odvolanie Matoviča z postu ministra financií. To, či Matovič bude odvolaný, aj keď by si to bezosporu zaslúžil viac ako ktokoľvek iný, nie je isté. Isté je len pokračovanie oklieštenej koalície až do úplného sebazničenia.
Veľmi ťažko sa hľadá jeden výraz, ktorý by súčasnú vládu charakterizoval. Preto je nutné použiť kombináciu výrazov, ako nekompetentnosť, neschopnosť až nezáujem riešiť problémy ľudí, chaotické riadenie, deštrukcia až demolácia štátu, arogancia, vydieranie, bezohľadnosť, agresivita voči občanom, rozoštvávanie ľudí a v súčasnosti najmä sociálna bezohľadnosť.
Našťastie sa nemá význam zaoberať agóniou rozkladajúcej sa nefunkčnej vlády, pretože predčasné voľby sú jediným reálnym východiskom z tohto trápenia ľudí. Pravdepodobne o tom rozhodne hlasovanie o štátnom rozpočte, ktorým, ak neprejde, mal by byť osud vlády spečatený. Okrem toho občania dlhodobo vyjadrujú viac ako 83 percentnú nedôveru vláde, a tak sa stávajú predčasné voľby čoraz aktuálnejšie.
Ekonomická kríza smeruje k sociálnemu kolapsu občanov
Na úvod jeden štatistický údaj. Slovenská republika klesla za dva roky Matovičo-Hegerovej vlády o štyri percentá (z 84 na 80 percent) v priemernej životnej úrovni v Európskej únii. Máme tu extrémne rastúce náklady na potraviny a energie, čo sa odrazí nielen na našich príjmoch, ale i na našich úsporách. Tí bez úspor si nebudú môcť nič odkladať a každý cent pôjde na zaplatenie základných životných potrieb. Dnes máme infláciu 14 percent a ekonomický odborníci predpokladajú, že sa bude aj v roku 2023 šplhať, a to až k 20-tim percentám. To státisíce občanov bez pomoci štátu nezvládnu, bude dochádzať k častým osobným bankrotom, mnohí padnú do pásma chudoby a sociálnej závislosti.
Zisky firiem budú zdevastované slabými hospodárskymi výsledkami, umocnenými možnými štrajkami, či prácou z domu. Viaceré firmy neunesú mimoriadne vysoké energetické náklady, budú obmedzovať, či dokonca rušiť výrobu, čím dôjde ku zvyšovaniu nezamestnanosti. Prichádzajúca recesia sa môže rýchlo zmeniť na depresiu.
Nepomôžu ani banky, ktoré síce zvyšujú úroky, ale tie nedosahujú ani štvrtinu pokrytia inflácie. Tu použijem svoj osobný príklad: Dostal som ponuku od istej banky na kúpu dlhopisov s garantovaným výnosom 3,1 percenta; ak ju prijmem, budem mať stratu na úsporách v tomto čase „len“ 11 percent. Ďakujem za takúto pomoc.
Najaktuálnejšou a najťaživejšou je energetická kríza
Iste sa zhodneme, že bez energií, ako sú elektrina, plyn, ropa, sa nezaobídu občania, ale ani naša ekonomika. Preto má kríza v tejto oblasti celospoločenské dopady a nedozerné dôsledky. Aj za túto krízu však v mnohom môže neprezieravá, samovražedná politika vlády.
Je všeobecne známa 90 až 100 percentná závislosť Slovenska na energiách z Ruska, preto je pre našu ekonomiku neprijateľné prijať tvrdé ekonomické sankcie voči Rusku, a to aj napriek jeho agresívnej vojne na Ukrajine. Naši papaláši v ústavných funkciách však dávajú prednosť až hysterickej rusofóbii pred životnými záujmami vlastných občanov. To je jedna z hlavných príčin energetickej krízy, ale i extrémne rastúcich cien energií. Nie vojna na Ukrajine, ale len hlúposť našich vládnych politikov je toho príčinou. Namiesto postupnej diverzifikácie v dodávkach energii sa sami chceme okamžite, urýchlene odstrihnúť od ruského plynu a ropy a potom nadávame na krátenie ich dodávok zo strany Ruska. Výsledkom je síce akési čiastočné predzásobenie, ale zároveň i dovoz predraženého skvapalneného plynu z USA. Je to nielen veľmi drahé, ale i neekologické. Navyše, jednu závislosť nahrádzame inou, tentoraz americkou.
Podobne je to aj s ropou, kde len lavírujeme a pritakávame nezmyselným, sebapoškodzujúcim sankciám EÚ. Do obchodu politika nepatrí, aspoň tak to tvrdia biznismeni, preto ak by vláda konala tak pragmaticky ako Viktor Orbán, mali by sme plynu a ropy dostatok a za prijateľné ceny.
Cena elektrickej energie je ešte väčšou anomáliou. V čase, keď sme po dokončení tretieho bloku atómovej elektrárne v Mochovciach dosiahli pri výrobe elektriny úplnú sebestačnosť a môžeme ju dokonca i vyvážať, sa jej cena na Slovensku šplhá na rok 2023 do nebies. Vo výstavbe je aj štvrtý blok Mochoviec, napredujú aj Jaslovské Bohunice a štát má vo vlastníctve vodnú elektráreň Gabčíkovo, vyrábajúcu 10 percent našej spotreby. Za tejto situácie trh, ako zlaté teľa kapitalizmu, zlyháva, o čom svedčí výrobná cena elektriny okolo 45 € za megawatthodinu, ktorú predávame za približne 80 €, aby sme ju následne od sprostredkovateľov na európskom trhu kúpili za neuveriteľných 515 €, či až astronomických 1 000 €. EÚ s tým nemá problém a naši tajtrlíci vo vláde sa na to doteraz len prizerajú.
Príkladom chorého uvažovania vlády pre šetrenie elektriny je návrh, aby školy, vrátane vysokých, prešli na dištančné vzdelávanie, aby štátne a verejné úrady a ich inštitúcie aspoň dva dni v týždni pracovali z domu, čo je absurdné. Šetrili by sa tým platby štátu za energie, a všetko by to znovu zaplatili občania.
Nemusel by to byť problém, keby to všetko nezaplatili naši občania a firmy. Vláda doteraz nevie ani len odhadnúť ceny elektriny a nemá pripravené žiadne konkrétne kompenzácie pre občanov. Koalícia však už vie, že nepodporí energetické šeky vo výške 300 € na domácnosť mesačne, ani 14. dôchodok vo výške 515 € pre dôchodcov. Na rozdiel od Nemecka, Rakúska, Poľska, Česka, či Maďarska sa naše vládne riešenia stále len pripravujú, má sa zastropovať cena elektriny pre domácnosti a vybraných odberateľov, ale v akej výške nik, ani nový minister hospodárstva, ani náš „spasiteľ“ Matovič nevie. Vieme len, že chcú, budú, pripravujú úplne všetko pre ľudí. Predpokladám, pre tých svojich ľudí.
Ak by som to mal zhrnúť, vláda v oblasti sociálnej pomoci pri enormnom náraste cien potravín, tovarov a služieb a pri predpokladanom raketovom raste cien energií nerobí takmer nič konkrétne a pracujúcim i dôchodcom predhadzuje len omrvinky vo forme žobračeniek.
Kríza morálky prerazila dno
Hoci sa Slovensko tvári ako katolícky štát a máme tu v podstate vládu klerikálov, tak morálka vďaka ich farizejstvu je len prázdnym pojmom. Od volieb 2020 sú demokracia, ľudské práva a slobody, právny a sociálny štát, ako i mierové spolužitie pre túto vládu cudzie. Týmito slovami sa oháňajú len v médiách, pri návšteve pápeža, v zahraničí.
Morálka v spoločnosti sa odvíja od morálky jej predstaviteľov a o tej sa reálne vôbec nedá hovoriť. Stačí sledovať tlačovky a vyjadrenia predstaviteľov vlády, alebo diskusiu v národnej z-rade. Práve v zákonodarnom zbore sa morálka dostala do úplného suterénu. V NR SR sme svedkami nekonečného seriálu tragikomédií, v ktorých sa predvádzajú neraz nepríčetní poslanci. Občan, ktorý ich volil, sa za nich musí neskonale hanbiť. Minimum odbornosti a samé politikárčenie, osočovanie, používanie expresívnych až vulgárnych výrazov. Podvody, klamstvo, či hrubé zavádzanie občanov sú dennou metódou väčšiny členov už zdecimovanej koalície. Toto sú len niektoré fragmenty najväčšieho úpadku morálky od vzniku Slovenskej republiky.
Žiaľ, k devastácii morálky došlo i v samotnej kultúre. Na viacerých divadelných predstaveniach počujete výrazy ako v poslednej krčme, pri ktorých sa červená každý normálny človek a seniori neraz radšej odchádzajú. Programy súkromných televízií sú prešpikované primitivizmom, znevažovaním národa, profesií od tých robotníckych, cez učiteľské, až po duchovných. Je nám vnucovaná cudzia západná, prevažne americká „kultúra“. Na to všetko sa už skutočne nedá pozerať, ani to počúvať, či čítať, no žiaľ, nie vždy sa tomu dá vyhnúť.
Ak toto robia predstavitelia štátu, „umelci“, novinári a ďalší verejní činitelia, potom sa nemožno čudovať správaniu občanov vo verejnom priestore, na pracoviskách, školách, dokonca neraz i v domácnosti, či na sociálnych sieťach.
Ako z tohto marazmu von
Dnes i do budúcnosti si treba uvedomiť, že nám nikto nepomôže a jediným spôsobom, ako sa chrániť, je znížiť svoju spotrebu, znížiť svoje dlhy, šetriť a pripraviť sa na jednoduchší spôsob života. Pokiaľ ide o pomoc vlády pri prekonávaní energetickej krízy, dopadov vysokých cien základných životných potrieb a inflácie, občan sa skôr dočká smrti, ako reálnej a efektívnej pomoci od neschopnej vlády.
Príliš veľa ľudí z tých, ktorí chápu súčasné krízy, ktorým čelíme a dopady veľkého resetu, jednoducho krútia hlavami, usádzajú sa pred televíziu a nerobia nič, aby to zastavili. Žiaľ, občania doteraz ani len nezačali so žiadnymi masovými protestmi či skutočným občianskym odporom. Občianskej pasivity je u nás dlhodobo priveľa a tých aktívnych je málo. Ak to rýchle a rázne nezmeníme, bude sa väčšine ľuďom veľmi ťažko žiť.
Nuž a na úplný záver si dovolím uviesť pokus o veršík – Kríza za krízou sa na nás valí, a naša vláda sa na tom len baví.
Kresby: Ľubomír Kotrha
One thought on “Kríza za krízou sa na nás valí”
Takmer všetky médiá i literatúra v ostatných 33 rokoch označujú menovú reformu v r. 1953 ako komunistickú lúpež. Bezpochyby vyvolala hlbokú spoločenskú traumu a sprevádzalo ju množstvo vecných i komunikačných chýb. Zložitosť jej pravidiel, ich fatálne zlé vysvetlenie a následné nepochopenie navyše v očiach ľudí vyvolalo dojem oveľa väčších strát, než aké utrpeli. Táto reforma však v dnešnej dome ponúka jedno porovnanie. Straty z prepočtu vkladov predstavovali v širokom priemere asi 22% ich hodnoty (majitelia vkladov do 5000 Kčs – priemerného zárobku nestratili nič, no majitelia naozaj veľkých vkladov stratili odstupňovane oveľa viac). Táto strata je už teraz len o málo väčšia ako strata hodnoty peňazí spôsobená dnešnou politikou USA, EÚ a vlád členských štátov EÚ, vrátane slovenskej……