Je to riadne zemetrasenie, ešte väčšie ako nedávno vo Švédsku. Voľby s prehľadom vyhrala strana, ktorej korene siahajú k Mussolinimu.
Jeho bývalí blízki spolupracovníci po vojne založili stranu s názvom Talianske sociálne hnutie (Movimento Sociale Italiano – MSI). To sa obracalo aj k novším ideológom, najmä Juliusovi Evolovi, v kritike modernej spoločnosti. Celkovo ale dosť zápasilo s vnútornými rozpormi – ohľadom toho, či majú mať aristokratický étos alebo ísť, naopak, k ľudovým koreňom fašizmu, či podporiť vstup Talianska do NATO alebo byť proti, či byť za projekt jednotnej Európy (po vojne bol krátko medzi neofašistickými hnutiami veľmi populárny plán „Europe a Nation”, pozri na wikipédii).
MSI sa vnútorne všelijako štiepilo a časti sympatizantov potom skončila až u pravicových teroristických skupín, najmä u Movimento Politico Ordine Nuovo. Z rovnakého prostredia sa verbovali ľudia pre Operáciu Gladio.
Strana patrila k menším (v roku 1972 mala vo voľbách 9 percent, ich najlepší výsledok). A to až do 90. rokov, keď ju Gianfranco Fini premenoval na Národnú alianciu, komunikačne potlačil verejné vyjadrovanie sympatií k Mussolinimu a vytvorením koalícií s Berlusconim ju priviedol k moci.
Od strany sa pred pár rokmi odštiepila časť ľudí, aby sa zbavili korupčnej nálepky Berlusconiho éry a založili Bratov Itálie. A teraz vyhrali voľby.
Je to „nová éra“ pre Taliansko? Asi nie. Nová premiérka Giorgia Meloni je asi len ďalšou v rade „spasiteľov“. Pred pár rokmi to bol komik Beppe Grillo a jeho Hnutie piatich hviezd – moderné, digitálne, radikálne demokratické a „proti politickým stranám“.
To sa po čase voličom prejedlo a novou hviezdou sa načas stal Matteo Salvini, ktorý vzišiel z Ligy severu. Totálny politický chameleón, s typicky „facebookovými“ voličmi, ktorí nadšene zdieľajú jeho videá a je im srdečne jedno, že ten im akurát vždy sľubuje niečo ľúbivé a nie je za tým žiaden konzistentný program. Keďže ale voliči nakoniec videli, ako obratne ťaží vždy z novej koalície, obrátili sa k novému spasiteľovi, presnejšie spasiteľke.
A vďaka tej sa k moci v spoločnej koalícii znovu dostane starý matador, megaoligarcha Berlusconi, aj Salvini.
Je to taký typicky šialený príbeh jedného, síce reálneho problému (imigranti), ale inak čistej, obratnej demagógie a zmätených, ľahko manipulovateľných voličov. Všetky tri projekty sú v zásade vytvorené oligarchiou na to, aby mala čo najnižšie dane. Zvyšok je politické divadlo, v chode štátu sa nič podstatné meniť nebude. Bude ale veľa okázalých gest.
Odteraz to už bude príbeh typického manévrovania a obchodovania parlamentných klík, v tom sú talianski politici veľmi dobrí. A voliči si o pár rokov zvolia zase niekoho ďalšieho ako spasiteľa.
(Status na FB 26. septembra 2022)
