Ešte k nám nedorazilo, ešte sme o ňom len bájili, a už sme sa s ním takto rozlúčili. Akoby nás čosi osvietilo. Veď čo všetko mohlo spôsobiť napríklad počas pandémie! „Kriticky mysliaci človek nie je len naivným pasívnym príjemcom informácií. Na základe zaujatia vlastného stanoviska si vytvorí o svete obraz sám. Než spraví konečné rozhodnutie, zváži všetky možné alternatívy.“ (eduworld.sk) Isteže, vláda v podobných situáciách má právo na osvetu i zdvihnutý prst. Posiveného svedka však zarazilo, že na to využívala debaty s názorovou fistulou v podaní „našich“ epidemiológov. Ešte väčšmi ho ohromilo, že tí „naši“ epidemiológovia sa stavovsky nedožadovali odborných súperov a uspokojili sa so sparingpartnermi v podaní „našich“ televíznych a rozhlasových moderátorov. Ktovie, či práve médiá dopadajúce na jeden názor svojím klopkaním nezobudili antivaxerov, dezolátov, opice…
Degradáciu debaty či diskusie ako žurnalistického formátu prehĺbilo dianie za východnou hranicou. Pred kamerami a mikrofónmi opäť dostávajú slovo iba „naši“ odborníci. Tentoraz na medzinárodné vzťahy. Keď verejnoprávna televízia poskytla priestor Jánovi Čarnogurskému, ministerku kultúry Natáliu Milanovú (OĽaNO) to tak rozhorčilo, že podala podnet na Radu pre vysielanie a retransmisiu. Jej stranícky kolega a poslanec NR SR Andrej Stančík to povedal na plné ústa. „Namiesto nezávislého odborníka si na tému Ukrajiny volajú proruského propagandistu.“ (domov.sme.sk, 23. 2. 2022) „Ide o dôkaz tendenčnosti, s ktorou RTVS pristupuje ku konfliktu na Ukrajine“ (standard.sk, 23. 2. 2022), pridali sa k Stančíkovi koaliční partneri. Bývalému generálnemu riaditeľovi RTVS Jaroslavovi Rezníkovi neostalo iné, len odvolať šéfredaktora spravodajstva. Ak chcel uspieť vo výberovom konaní a zotrvať v kresle šéfa Mlynskej doliny… Nik však neodvolal šéfredaktora Denníka N, ktorý poskytol priestor vojenskému analytikovi Vladimírovi Bednárovi. (dennikn.sk, 14. 9. 2022) Nebolo za čo, keďže analytikovu nezávislosť nespochybnili ani bdelí koaliční poslanci. Napriek tomu, že z jeho fotografie bila do očí známa modro-žltá stužka na klope saka.
Posivený svedok predpokladal, že ostražitosť politikov a médií postihne aj ich voličov, resp. čitateľov, divákov alebo poslucháčov. Šokovala ho len krátkosť inkubačného času. Uvedomil si to nad článkom pod titulkom: „Provokácia? Tajný krst (knihy – pozn. aut.) pod oknami Prezidentského paláca.“ Redakcia ani netajila, že konala na podnet svojho čitateľa. A jeho zásluhou odhalila, že „v hoteli oproti Prezidentskému palácu sa začali zhromažďovať známe osoby politického života, ktoré majú opačný názor na zahraničnú politiku, ako súčasní predstavitelia vlády a prezidentka“. (topky.sk, 16. 9. 2022) Ak angažovanosť verejnosti bude pokračovať nasadeným tempom, Pavlik Morozov sa dočká rehabilitácie na demokratickom Slovensku skôr, ako v domácom despotickom Rusku. Zatiaľ čo on udal otca a ďalších kulakov, slovenskí pavlikovia morozovovci budú striehnuť, či sa sused nesprchuje pridlho a pričasto alebo si, preboha, nenapúšťa vaňu. Ich dlani neujde nepodchladená deliaca stena a očiam vysvietené okná. Márnivcov síce spacifikujú účty za energie, ale ulice, činžiaky, vchody i poschodia by mali spoznať nezodpovedných spoluobčanov. Ako sa dnes vraví, „zhýčkaných“ socializmom.
Keby išlo iba o to, či sedieť pred obrazovkou v tielku alebo v hrubom svetri! Zhrozený novinár nás totiž informoval, že podľa prieskumov „žijeme v krajine, kde mierna väčšina dospelej populácie drukuje vraždeniu, znásilňovaniu a rabovaniu. To je to, čo bez akýchkoľvek pochybností vykonáva ruský agresor na Ukrajine. Priať si jeho víťazstvo znamená schvaľovať to.“ (dennikn.sk, 16. 9. 2022) Čo ak sa respondenti len vyvršovali na oficiálnej propagande, ktorá nás privalí aj po zapnutí žehličky? Slovenských novinárov to nezaujíma? Nemali by si pozametať pred vlastným prahom? Posivený svedok ich nechce strašiť, ale domnieva sa, že tak, ako sa zelení aktivisti pripútavajú k stromom, aby ich zachránili, do médií môžu vbehnúť aktivisti kritického myslenia a pripútať sa k redakčným stolom, aby zastavili čierno-biele videnie. Medzi nami, ako sa môže cítiť Víťazný november 89, keď sa v protiruských sankciách odráža ako v krivom zrkadle. Zrazu sa dozvedá, že socializmus rozmaznával ľudí, vidí, že neviditeľnú ruku trhu nahrádzajú politické rozhodnutia a voľakedy proreformné médiá im tlieskajú, počúva, že cenzúra vlastne chráni občanov pred populistami, extrémistami, konšpirátormi a najmä Putinovými trollmi. Hlbšie ako súčasná žurnalistika by mohli klesnúť azda len stávkové kancelárie tipovaním víťaza rusko-ukrajinskej vojny. Ako inak, novinári ho už poznajú. Od prvého výstrelu agresora.
Agresor. Slovo, ktoré sme tridsať rokov z médií nepočuli, hoci nevinná ľudská krv tiekla všelikde vo svete…
