Už 30 rokov u nás vládne predstava – živená kadekým, od zapredaných médií cez skorumpovaných politikov, ziskuchtivých podnikateľov, dezorientovanú laickú verejnosť až po niektorých servilných akademických funkcionárov či radových akademikov –, podľa ktorej je náš akademický svet v totálnom post-totalitnom rozvrate! Po r. 1989 sa údajne vôbec nenapravil, ba naopak, má byť tým posledným útočiskom starého režimu a všetkých možných darebákov, ktorí tu ešte zostali! Slovom, „Augiášov chliev”, ako sa kedysi skutočne aj vyjadril jeden mladý akademik v denníku SME! Tak s tým už konečne treba raz urobiť poriadok!
Aby nedošlo k nedorozumeniu: sám dlhodobo patrím ku kritikom našich akademických pomerov a pokúšam sa aj o návrhy na riešenia (napr. v rámci „Učiaceho sa Slovenska”, 2017, ako jeden z členov tímu). Nie je však kritika ako kritika a najmä nie je riešenie ako riešenie. Rozhodujúce je pritom filozoficko-politické stanovisko, z ktorého to robíte. Úplne iné je, ak kritizujete a navrhujete riešenia napríklad z neo-humboldtovskej pozície, alebo z pozície akademického neoliberalizmu. Ten druhý už 40 rokov drancuje globálny akademický svet (ako o tom píšem v knihe Akademický svet a jeho súčasné problémy, ktorá onedlho vyjde vo vydavateľstve SAV Veda a ktorá nadväzuje na moju predošlú prácu Akademický svet a jeho tradície, vydanú tým istým vydavateľstvom v r. 2021). Základným znakom tejto politickej „paradigmy” je inštrumentalizácia a ekonomizácia, t.j. úplné podriadenie akademickej sféry ekonomickému rastu, samozrejme, nie v prospech pracujúceho občana, ale v prospech kapitalistických firiem a ich ziskov. Kapitál totiž už dávno pochopil, že ak si chce svoje zisky zachovať, musí začať kolonizovať a exploatovať intelektuálnu prácu, akou je akademická práca par excellence.
U nás sa zatiaľ akademický neoliberalizmus celkom neudomácnil, ale jeho prvky i celkový trend sa už dávno presadzujú. Najnovšie sa našli dve „systémové” metódy:
1. Akreditácia, ktorú spustila Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo pod paradigmou štandardizácie a ktorá sa pomaly chystá vyvrcholiť (o tom ešte bude treba zviesť samostatnú diskusiu na inom mieste a v inom čase).
2. Periodické hodnotenie výskumnej, vývojovej, umeleckej a ďalšej tvorivej činnosti pod skratkou VER (Verification of Excellence in Research), ktoré spustilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR.
V pozadí oboch je jasný zámer súčasného pravicového ministerstva (aj keď jeho hlavný štatutár práve odstúpil) situáciu razantne riešiť v zmysle arogantného „Veď my vám ukážeme, my s vami zatočíme!”, čo demonštrovali aj nedôstojné kontroverzie ministerstva a reprezentácie VŠ ohľadom novely zákona minulý rok. Tým zámerom je jednoducho prinútiť akademikov a ich inštitúcie z pozície moci k tomu, čo ministerstvo reprezentuje a považuje za „jedine správne”. Každé mocenské prinútenie však nie je nič iné ako násilie, akokoľvek rafinované a kryté racionalitou. Nie je to nič iné ako mocenský nátlak, ktorý je priamym protikladom slobody, v tomto prípade akademickej slobody, ktorej problém sa tu jasne odkryl a odkrýva. Akademici nemajú mať žiadne práva a slobody, jednoducho majú „držať hubu a krok” a vykonávať, čo od nich vrchnosť žiada!
Pozrime sa teda na verifikáciu excelentnosti výskumu ministerstva, o ktorej sa v týchto dňoch mohla širšia verejnosť podrobnejšie dozvedieť z komunikácie v Denníku N.
Ide o adaptáciu britského neoliberálneho systému RAE/REF, praktizovaného na ostrovoch od čias Thatcherovej v roku 1986, napriek všetkému odporu a kritike tamojších akademikov. Ako racionálne momenty v tomto systéme sa javia tieto dva: 1. principiálne odborové hodnotenie, t.j. odborníci z príslušných odborov hodnotia práce svojich kolegov; 2. metóda hodnotenia obsahu, tzv. peer review, t. j. hodnotí sa obsah a úroveň publikácie podľa jej prínosu k poznaniu.
Okrem toho je možné chápať racionalitu celej procedúry v tom, že verejné financie, ktoré ministerstvo distribuuje do akademických inštitúcií na vedu a výskum, treba distribuovať efektívne, na čo sú potrebné isté kritériá. Samozrejme, podľa neoliberálnej logiky, týmito kritériami môžu byť len empiricky overiteľné a verejne transparentné, teda merateľné kritériá. V záujme toho je teda „racionálne” transformovať to, čo sa hodnotí, teda vedu a výskum, do merateľnej podoby, ktorou je „performativita”, teda výkonnosť a výkonovosť. Merateľným ukazovateľom performativity je publikačná jednotka. Toto všetko sú staré známe, aj keď len naoko správne veci.
Racionalita, a teda aj zdôvodnenie celého tohto „cvičenia” však má spočívať v jeho cieli, resp. účele. Tým nie je hodnotenie pre hodnotenie, ba ani pre nijaké iné, nota bene vedecké ciele, teda pre prínos do vedy samej, ale primárne a výlučne pre účely financovania. Ministerstvo jednoducho nevie a ani nechce financovať inak, ako na základe tejto výkonovej inštrumentálnej racionality: keď budeme mať výsledky hodnotenia výstupov, teraz za roky 2014 až 2019, podľa nich rozdelíme financie na roky 2024 až 2030. Nemôžeme ich rozdeľovať predsa inak, „subjektívne” či „po známosti”, teda korupčne, ale na základe „objektívnych indikátorov”. To dá rozum, ako by povedal Ivan Mikloš…
Títo „ekonómovia” si však konceptuálne mýlia financovanie s odmeňovaním za výkon. Financovanie je pre nich zredukované len na toto druhé: najprv dosiahni výkon, potom dostaneš financie! Nazývam to efekt dostihového koňa: najprv vyhraj dostihy, a potom dostaneš obrok! A že si nevyhral? Nuž nedostaneš nič, ba ani nepôjdeš na budúce dostihy, bude lepšie ťa už vôbec nekŕmiť, a teda radšej zastreliť! Iba víťaz má právo na obrok! A ako sa niekto môže stať víťazom? Nuž, musí sa vypracovať z nuly svojím výkonom. Atakďalej dokola. Falošnosť a spolu so zlobou a hlúposťou z toho priam kričí, ako z toho obroku!
Financovanie primárne nie je odmena za výkon, ale umožnenie výkonu! Proti neoliberálnemu rozumu treba postaviť iný rozum, zdravý a alternatívny, koncepčný, hoci niekomu by sa mohlo zdať, že čeliť neoliberálnej racionalite je ako snaha obhajovať neobhájiteľné. Tak hlboko sa zakorenil tento typ racionality aj v súčasnom akademickom vedomí. Preto treba postaviť tejto racionalite tri otázky: po prvé, o väzbe hodnotenia a financovania; po druhé, o pojme akademického výkonu a po tretie, o samotnom pojme akademického financovania. Za týmito otázkami sa skrýva základný problém, ktorým je celková koncepcia akademickej práce, jej produktivity, efektivity, povahy a zmyslu. V tomto si treba s akademickými i politickými neoliberálmi otvorene „rozdať karty”, čo však, žiaľ, presahuje rámec tohto článku.
Preto už len tézovito k meritu veci.
Po prvé, britský systém RAE (Research Assessment Exercise) po vyše 20 rokoch (1986 až 2008) dospel na hranicu svojich možností a na základe kritiky bol zmenený v r. 2014 na REF (Research Excellence Framework). Aj ten však ani nie po 10 rokoch dospel do situácie, keď je jeho budúcnosť mimoriadne otázna. V britskej akademickej i politickej tlači je množstvo článkov o tom, že tento systém je a) neefektívne nákladný (jeho náklady sú vyše 200 miliónov libier), b) deformuje samotné vedecké hodnotenie a neprináša rast kvality výskumu, c) likviduje akademickú komunitu, d) likviduje tvorivosť a inovatívnosť, e) prináša zbytočné informácie (pozri napr. TU). Samotní akademici píšu aj v super-prestížnom časopise Nature, že treba zvážiť, či ostatné kolo hodnotenia v r. 2021 nemá byť posledné.
Po druhé, podľa informácií z ministerstva, náklady na slovenskú akciu VER majú byť pokryté z Plánu obnovy a môžu dosiahnuť minimálne 3 milióny eur (17 000 na hodnotiteľa, ktorých má byť spolu 165 atď.) Namieste je otázka, aký bude efekt tejto ministerskej investície? Ale nemenej vážna je otázka, kto a z akých financií pokryje ďalšie periodické hodnotenie na najbližšie 6-ročné obdobie (2019 až 2025), keď tu už Plán obnovy zrejme nebude? Budú na to financie zo štátneho rozpočtu, keď, ako sa píše v uvedenom článku Denníka N, „vedu a výskum financujeme devastačne nízko”, t.j. na úrovni 36 % EÚ v pomere k HDP. Prognóza zo strany štátu je v tomto nielen neistá, ale priam neznáma.
Po tretie, najvážnejšie však je, že celý tento systém zásadne ignoruje a devastuje akademickú prácu, jej povahu a zmysel, ale aj efekt a prínos. Výsledky ministerskej akcie VER za r. 2014 až 2019 určite nemožno považovať za objektívny obraz o stave slovenskej vedy a výskumu. Je to len jeden jej malý „výsek”, ktorý má navyše poslúžiť primárne financovaniu na ďalšie roky, nehovoriac o tom, že aj pri všetkej úcte k mase zahraničných hodnotiteľov, ktorých ide ministerstvo zaplatiť, pôjde len o jeden z možných obrazov, pretože každé ľudské hodnotenie je subjektívne! Je zásadným klamom, ba dokonca niečím ešte horším, a to politickým klamom, ak tu chce niekto niekomu z úrovne ministerstva nahovoriť, že pôjde o objektívne hodnotenie, ktoré treba brať ako „písmo sväté” o úrovni slovenskej vedy a výskumu. Nič také jednoducho neexistuje, ide len o politické rozhodnutia! Nemenej nebezpečný je zámer ministerstva, aby vysoké školy na základe tohto hodnotenia robili svoju vedeckú a personálnu politiku. Ministerstvo tým prosto predpokladá, že vysoké školy sú v tejto oblasti nekompetentné (jednoducho nevedia, akých ľudí zamestnávajú a platia, veď o tom predsa nemajú dáta), takže im treba dať k tomu „nástroj”. Napriek tomu, že aj na tomto môže byť kus pravdy a o manažmente našich vysokých škôl netreba mať ilúzie, cesta k riešeniu je ďaleká a 30 rokov za nami premárnených vďaka všetkým ministerstvám, ktoré tu za ten čas boli.
Suma summarum: Potrebujeme inú filozofiu akademického sveta a inú akademickú politiku! Iný systém hodnotenia, ktoré napokon v akademickom svete štandardne prebieha aj bez byrokratických a politických zásahov zhora. Akademici a vedci sami veľmi dobre vedia, čo je kvalita a čo nie, kto je vedec na úrovni a kto nie. Byrokratické a politické zásahy do toho nič dobré neprinášajú a sú viac škodlivé ako užitočné. Akademici sami by nikdy nevymysleli tento absurdný systém, ktorý majú na svedomí len štátni byrokrati.
Ak si u nás niekto si myslí, že keď bude neustále vyvíjať tlak, zneisťovať a stresovať akademických pracovníkov a tým ich akože motivovať k vyššiemu či lepšiemu výkonu; keď ich bude neustále ohrozovať a odvádzať od práce; keď ich bude administratívne „merať” a byrokraticky kontrolovať’; keď bude vychádzať z toho, že musia pracovať pod tlakom a nátlakom, lebo inak by nepracovali vôbec a iba by nadarmo míňali verejné zdroje, a že iba takto budú efektívnejší a budú pracovať kvalitnejšie – tak je na kardinálnom omyle! Toto však u nás robia akademickí funkcionári už 30 rokov! To hlavné, čo dosiahli, je len devastácia akademického prostredia a kultúry. A ešte sformovanie poslušného akademika, ktorý už ani nevie, v čom spočíva akademická práca. Nejde o nič iné, ako o systém prinucovania, disciplinovania, podriaďovania, čo je presný opak akademickej slobody. Kedy si to naši akademici uvedomia? V tej chvíli môžu začať strácať svoje akademické okovy!
One thought on “Náš akademický neoliberalizmus”
Článok mi hovorí z duše. Žiadajú sa výsledky. V poriadku. Tie sa žiadali aj pred r. 1989. Ale ako ich má človek dosahovať, keď Granty VEGA v skupine vied o Zemi poskytujú pri odrátaní cca 65% nákladov na réžiu prostriedky na dve cesty do Tatier, kde prebieha výskum, Prípadná oprava 14 rokov starého počítača je neriešiteľná, o kúpe nového nesnívam.