Biblický príbeh o jednom bohatom a prosperujúcom meste, obývanom pokojným a bohabojným národom, nás ani dnes neprestáva zaujímať a svojím tragickým koncom vzrušovať. Žiaľbohu, Biblia nás neinformuje o tom, prečo sa zrazu z bohabojných ľudí, ktorí si ctili a dodržiavali božie aj svetské zákony, zrazu stali zvrhlíci, ktorí až natoľko nahnevali svojho Stvoriteľa, že na nich za trest poslal z nebies síru a oheň. Len Lóta a jeho dve dcéry ponechal naživ, a aj to len na príhovor Abraháma, v tých časoch považovaného za najvernejšieho služobníka božieho. O tom, prečo sa tak stalo, sa pokúsil vydať svedectvo istý pisár Difat, ktorý to vyryl do hlinených tabuliek Aspoň tak o tom píše vo svojej knihe známy český spisovateľ Ivan Kríž. Volá sa Pravda o skaze Sodomy. Je to veľmi dobre napísané literárne dielo o mechanizmoch moci, manipulovania s ľuďmi, o hystérii davu, politických procesoch, ovládaných elitou, o ničení charakterov a nakoniec o ničení samých seba. To najdôležitejšie v tomto príbehu je odkaz autora, že každá moc, ak sa chce udržať, musí mať svojho nepriateľa, pretože spoločný nepriateľ ľudí združuje a spája, rozdúchava v nich bojové nadšenie, ale robí ich aj poslušnými. Povedzme si o tom viac, lebo ani v dnešnom svete to nie je inak, stále nás niekto ohrozuje, stále na nás číha odniekiaľ nepriateľ, pred ktorým musíme byť v strehu. Najväčšou chybou však je, že sa s ním nevieme alebo nechceme dohodnúť, že s ním prestaneme obchodovať a začneme mávať kyjakmi tak, ako naši dávni predkovia, keď ešte zliezali zo stromov a škriekaním a búchaním do pŕs dávali svetu najavo, že len kyjaky v ich rukách sú najrozumnejším riešením vo vzťahu k okolitému svetu. Nie obchod, ale zbraň a sila napomáha vraj pokojnému spolužitiu.
Príbeh mesta Sodoma, ležiaceho niekde v údolí rieky Jordán, je popísaný nespočetnekrát v románoch a natočilo sa o ňom veľa hraných filmov alebo dokumentov. Stáročia sa o ňom rozpráva v luxusných príbytkoch, ale aj obyčajných chatrčiach. Každý sa snaží vyrozprávať niečo iné, čo sa tak asi mohlo odohrávať za mohutnými hradbami tohto mesta, ako tam asi žili ľudia. Tak ako všade inde, v iných mestách a krajinách, aj v tomto meste žili ľudia v bohatstve aj chudobe, obchodovali, tešili sa zo života a nadávali, ak treli biedu. A tiež mali svojich nepriateľov, ktorí ich ohrozovali na majetkoch aj na životoch. Nič nového pod slnkom. Tiež mali svoju elitu, ktorá, ak si chcela udržať svoju moc, musela ich presviedčať o svojej jedinečnosti. O tom, že jedine ona je schopná zabezpečiť pre nich pokojný život a chrániť ich pred vonkajšími a vnútornými nepriateľmi. Tak, ako aj dnes, vnášala táto elita do svojho národa strach, že ho stále niekto ohrozuje a pripravovala ho na vojnu…Vždy to bol niekto iný, kto ohrozoval ich blahobyt, nikdy to nebola elita, ktorá bola práve pri moci. Ako píše autor, zašlo to až tak ďaleko že Sodomčania stavali okolo svojho mesta stále nové a nové hradby, kupovali a kovali nové zbrane, stále drahšie a drahšie. Ustavičné zbrojenie a stavanie opevnení však natoľko vyčerpalo ich rozpočet, že zrazu už nebolo čo do úst a ani na tie najzákladnejšie potreby na prežitie. Prestalo sa obchodovať a iné mestá naokolo im prestali dodávať palivo na kúrenie, varenie, potraviny… Strašný bol hnev tohto národa. Keď ľudia zistili, že boli oklamaní, sfanatizované davy začali ničiť všetko okolo seba, nádherné paláce aj chatrče, zo zemou zrovnali všetky opevnenia, ktoré tak prácne roky budovali, vzájomne sa zabíjali a hynuli vo veľkom ohni a dyme. To bol vraj skutočný zánik tohto mesta. Takéto svedectvo o tom zanechal pisár Difat na svojich hlinených tabuľkách v románe Ivana Kríža.
Žijeme v iných časoch, no nepoučili sme sa z Biblie, starých kroník ani svedectiev našich predkov. Keď vidíme po nebi lietať tie najmodernejšie lietadlá, vlaky, naložené húfnicami, tankami a vojenskou technikou od výmyslu sveta, cudzích vojakov, ktorí sa u nás cítia už ako doma, malo by nás to presviedčať, že tam niekde na východe je náš nepriateľ. A naša elita to do nás dennodenne hustí. Čo na tom, že doteraz sme od neho brali to najdôležitejšie pre život a že dnes je už národ na mizine a pomaly niet čo do úst. Elita našla svojho nepriateľa, preto treba kupovať a vyrábať stále nové a dokonalejšie zbrane; a hlavne tie najdrahšie. Kto už dnes uverí tomu, že práve toto je tá najsprávnejšia cesta, ako bojovať za mier, slobodu ľudské práva a podobné kudrlinky…?! Čoraz viac ľudí si už uvedomuje, že práve strašné zbrane, ktorými svet disponuje, sa môžu postarať o jeho zánik, ako sa to stalo s mestom Sodoma. Stačí, ak o tom rozhodne nejaký šialenec na jednej alebo druhej strane. Akoby nám dejiny ľudstva nedávali už dosť príkladov o tom, koľko impérií a ríš, všelijakých ideológií a náboženstiev už zaniklo iba kvôli tomu, že vladári si museli svojich nepriateľov aj vymýšľať, aby udržali svoje národy v strachu a poslušnosti. Každý nepriateľ, či to bol kacír, žid alebo komunista, bol dobrý na to aby odpútaval pozornosť od ich vlastnej hlúposti a neschopnosti. Nezabúdajme na to, že vyhľadávanie nepriateľov bolo vždy predohrou k veľkým vojnám. Dnes však už nejde iba o Ukrajincov, Američanov alebo Rusov, dnes už ide o zánik celého sveta a civilizácie. Ak skrížia svoje najstrašnejšie zbrane mocnosti tohto sveta, potom už nebude ani stromov, na ktoré by mohol vyliezť náš potomok, ak by to náhodou prežil.
