Dušan Kerný a Ivan Laluha na tému: Reformátori Dubček a Gorbačov

Prof. Ivan Laluha, autor vedeckých štúdií o Alexandrovi Dubčekovi, niekdajší absolvent moskovskej univerzity pri úmrtí jediného sovietskeho prezidenta M. S. Gorbačova povedal: ich osudy ukazujú, že reformátori nebývajú šťastní.

Aký politik odišiel v Gorbačovovi, ktorý zomrel vo veku 91 rokov?

Podľa prof. Laluhu (nar. november 1932) to bol posledný politik socialista, čo hľadal východisko, keď videl, že systém nielen nevládze, ale zlyháva. Na pomery sovietskej politickej elity mladý ukončil po nástupe do vrcholného úradu vojnu v Afganistane, dosiahol súhlas o odstránení rakiet stredného doletu, dal voľnosť krajinám tzv. socialistickej sústavy, dal súhlas na zjednotenie Nemecka, teda výrazne prispel ku koncu studenej vojny a napriek tomu v hľadaní východísk doma neuspel.

V čom vidíte rozdiel medzi Dubčekom a Gorbačovom?

Voľakedy koloval, vtip v ktorom je odpoveď na túto otázku – rozdiel je 20 rokov, teda Gorbačov prišiel neskoro, s dvadsaťročným oneskorením. Osobne som počas štúdií v Moskve nemal s ním kontakt. Ale spomínam si na obdobie, keď som sa v päťdesiatych rokoch 20. storočia, v piatom ročníku moskovskej univerzity, stretával so Zdeňkom Mlynářom a jeho priateľmi a diskutovalo sa kriticky o vtedy prelomovom XX. zjazde komunistickej strany, o odhaleniach stalinizmu, kulte osobnosti. Práve Zdeněk ma upozornil, že medzi diskutujúcimi je jeho spolužiak Michail Sergejevič Gorbačov. Vtedy to bola atmosféra hľadania prvých východísk. Nuž a ubehli tri desaťročia od toho roku 1956 a Gorbačov sa stáva známou osobnosťou doma a vo svete.

To ste už ako dubčekovec boli mimo verejného života.

Keď vtedy, po roku 1985, keď bol M S. Gorbačov vo vrcholnej sovietskej funkcii, teda na čele vtedy jednej svetovej veľmoci a začal s politikou prestavby, vo vtedajšej ČSSR sa to prijímalo diferencovane. Alexander Dubček prestavbu vehementne podporoval a treba pripomenúť, aj napriek tomu, že sme v roku 1987 boli sklamaní pri návšteve Gorbačova v ČSSR, osobitne v Bratislave, sovietsky líder rok 1968 a Alexandra Dubčeka ignoroval. No pomery sa mierne uvoľnili, dôkazom toho je aj Dubčekova prvá návšteva na Západe, v Taliansku, v Bologni, kde v novembri 1988 prebral na najstaršej univerzite sveta čestný doktorát a udalosť mala mimoriadny ohlas vo svete, veď išlo o politika, ktorý bol nielen symbolom roku 1968, ale aj po dve desaťročia bez práv, pod policajným dozorom.

Jednoducho bol to jasný dôkaz, že aj tu sa niečo pohlo.

No ostatné zložky disentu M. S. Gorbačova nepreferovali a predstavitelia komunistickej strany to chápali podľa svojho, že keď Moskva dáva voľno socialistickým krajinám, aby budovali vzťahy medzi sebou na základe úplnej samostatnosti, veľké problémy si netreba robiť. Pretože M. S. Gorbačov zároveň zdôrazňoval, že jadro spolupráce socialistických štátov je spolupráca vládnucich komunistických strán. Keď začalo ísť do tuhého, vtedy sa nerozpakovala špička KSČ tvrdiť, že každá krajina má svoje špecifiká, zvláštnosti, ktoré treba zohľadňovať. Hoci práve za to najväčšmi A. Dubčeka kritizovali, považovali to za neprípustné.

Boli už vtedy jasné nedostatky onej prestavby?

Časom začali byť zjavné, nedostatky spočívali najmä v tom, že prestavba nemala program, stratégiu, na rozdiel od Akčného programu KSČ v roku 1968, teda nemala program, ktorý by vyvolal súhlasný masový pohyb, aktivitu občanov. M. S. Gorbačovovi začali hovoriť „mluvka“ teda, že o prestavbe sa viac hovorilo, než konalo. Prestavbe úplne chýbali včasné riešenia štátoprávneho usporiadania medzi národmi ZSSR. U nás v tomto smere mala v roku 1968 veľký význam federácia. Ďalším problémom bolo, že konzervatívna opozícia bola veľmi silná, prejavilo sa to, napriek jeho neúspechu, aj v protigorbačovskom puči v auguste 1991.

To už bolo v ére nových pomerov.

Áno, do toho zapadla aj návšteva Alexandra Dubčeka a jeho delegácie v Moskve v roku 1990. Boli to štyri dni a do poslednej chvíle sa odkladalo, kedy nás prijme Gorbačov, išlo nám o verejné ospravedlnenie a august 1968. Program A. Dubčeka však bol zostavený tak, že nemal stretnutia s obyčajným ľuďmi, mali sme len dopredu organizované oficiality, kontakty s vybranými poslancami, návštevu hrobu akademika Sacharova, kladenie vencov k hrobu Neznámeho vojaka a podobné oficiality, pre atmosféru je typické, že len jedny noviny uverejnili krátku správu o pobyte A. Dubčeka v Moskve.

V posledný deň, v deň odchodu, nám oznámili, že Gorbačov prijme len Alexandra Dubčeka. Protokolárne bol prítomný veľvyslanec, bol ním vtedy Rudolf Slánský. Gorbačov teda neprijal delegáciu, bol v nej Věněk Šilhán, ktorý v roku 1968 zastupoval odvlečeného Dubčeka, organizátor odchodu sovietskych vojsk Kocáb, boli sme rozhorčení, samotné stretnutie bolo formálne, protokolárne, keďže Gorbi bol prezident a Dubček predseda parlamentu. Ospravedlnenie bolo vo formulácii, že to bola chyba, že sa to nemalo stať, že je to poučenie. Bolo to všeobecné. Chápal som to tak, že veľmoci sa nerady ospravedlňujú, nerady podávajú sebakritiku. Okrem toho sme sa nedozvedeli nič o tom podstatnom – o pozývacom liste. Pomery vzťahu k Dubčekovi sa zmenili až na konci roka 1991, teda krátko pred zánikom ZSSR, a Gorbačov ako prezident vyjadril Dubčekovi „obdiv k sile charakteru a vieru v demokratické hodnoty, ktoré mu umožnili prežiť všetky osobné príkoria…“.

Ako porovnávate oboch reformných politikov?

Obaja vzišli zo skromných sociálnych pomerov, pritom Alexander Dubček zostal svojmu životnému štýlu viac-menej verný, kým M. S. Gorbačov si veľmi rýchlo, aj pod vplyvom manželky, osvojil životný štýl horných vrstiev politickej aristokracie. Napriek tomu Gorbačov ako aj Dubček boli politici, ktorí koncom 20. storočia výraznou mierou prispeli k prekonaniu dlhodobej konfrontácie medzi Východom a Západom, ktorá bola miestami aj reálnou hrozbou 3. svetovej vojny. Odstránili východnú totalitu a ukončili, dočasne, studenú vojnu.