Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že tohoročné udeľovanie štátnej ceny národného buditeľa Jozefa Miloslava Hurbana, pri príležitosti Dňa ústavy SR, prekonalo Čaputovej novoročné alebo májové „rozdávanie“ najvyšších štátnych vyznamenaní…
V historickej budove Národnej rady Slovenskej republiky na Župnom námestí v Bratislave sa vo štvrtok 1. septembra 2022 dopoludnia konala slávnostná schôdza parlamentu pri príležitosti 30. výročia prijatia ústavy.
Ceremóniu aj informácie o nej však sprevádzalo niekoľko zvláštnych, počudovania hodných, ba až zábavných momentov.
Treba uznať, že predseda parlamentu Boris Kollár so svojím tímom sa snažil o perfektnú a dôstojnú organizáciu podujatia, dokonca i s prvkami demokracie. Protokolárne správne slávnosť uvádzal kancelár NR SR, a nie nejaká šoubiznisová hviezdička či podenkový symbol politických think tankov alebo dúhových komunít. No iba samotná snaha nemusí stačiť. Hovorí sa, že diabol sa skrýva v detailoch. Tým prvým bol nepatričný mix dvoch odlišných slávností. Organizátori ich spolu s verejnoprávnou televíziou zliali do jedného kotla, akoby varili guláš.
Druhým bol nesprávny a neaktuálny štátny znak Slovenskej republiky na stene Sály ústavy. Ten, ktorý tam visí, je znakom vojnového Slovenského štátu, na čo už pred časom upozornil protokolárny špecialista Jarolím Antal (Slovo, 13. 5. 2022). Práve pod symbolom Tisovej vazalskej fašistickej vlády sa Boris Kollár vyobjímal s rabínom Itzchackom Jehudom Schapirom, ktorý bol jedným zo šiestich ocenených. Ďalšími boli, slovenským divákom pred televíznymi obrazovkami RTVS, oveľa známejšie osobnosti: exprezident Rudolf Schuster, herečka Božidara Turzonovová i dramatik a režisér Viliam Klimáček. Dvaja laureáti dostali cenu in memoriam. Nedávno zosnulý kardinál Jozef Tomko, druhým bol právnik, univerzitný pedagóg a odborník na občianske právo Karol Plank. Veď o vytvorenie Ústavy SR sa priamo aktívne zaslúžil.
Neviem, o čo sa zaslúžil Igor Matovič, ktorý sa zrejme „vykĺbením ramena protokolu“ prekvapivo a nenáležito ocitol v prvom rade najvyšších ústavných činiteľov: prezidentky republiky Zuzany Čaputovej, predsedu parlamentu Borisa Kollára, premiéra vlády Eduarda Hegera, predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana, dvojnásobného exprezidenta SR Ivana Gašparoviča. Matovič sedel vedľa neho. Úprimne, čudoval som sa, že ho parlamentná stráž neodviedla do sféry kam patrí.
Účinkovanie „našich“…
Hoci sa mainstream a koaliční politici sústredili na odsúdenie vystúpenia šéfa najsilnejšej parlamentnej opozičnej strany Smer-SD Roberta Fica (ktorý sa priamo s výzvou obrátil zoči-voči na zaskočenú Zuzanu Čaputovú), mňa osobne viac šokovala (ne)kultúrna „úderka“ gitaristu v košeli so spevákom Samom Tomečkom, ktorí do historickej budovy Národnej rady akoby zablúdili z trenčianskeho festivalu Pohoda. Počas chaučavej kreácie pripomínajúcej „mrchavú ťažobu“, som čakal, kedy sa zo svojej stoličky kdesi v ôsmom rade postaví operný a operetný spevák Dušan Jarjabek, aby napravil umelecký dojem a ukázal, ako sa barytónom dôstojne spieva Dusíková pieseň „Najkrajší kút“ z operety Hrnčiarsky bál. Utrpeniu prítomných v sále aj televíznych divákov pred obrazovkami však nebol ešte koniec. O pokračovanie sa zaslúžili izraelskí hostia. Už spomínaný ocenený židovský rabín, ktorý sa po príhovore veľvyslanca štátu Izrael v SR Eitana Levona (čítajúceho list izraelského prezidenta Jicchaka Herzoga) rozhodol v 28. minúte a 22. sekunde vyplniť zvyšný priestor druhého hodinového prenosu verejnoprávnej televízie. Diplomatický faux pas, ktorý sa pri iných príležitostiach v priamych prenosoch neodpustil ani Jožkovi Golonkovi, Mekymu Žbirkovi či Jankovi Lehotskému…
Oba prenosy v rámci predpoludňajšieho Mimoriadneho spravodajstva RTVS sa skončili, no pokračovala šou v médiách i na sociálnych sieťach.
Babráci na mediálnom výslní
Denník Pravda priniesol fotografie s Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom, o ktorých svojim čitateľom tvrdil, že zachytávajú moment podpisu Ústavy SR. Pritom išlo o podpis Deklarácie zvrchovanosti SR v historickej budove SNR na Župnom námestí 17.júla 1992. Ústavu predsa slávnostne podpísali predseda Slovenskej národnej rady Ivan Gašparovič a premiér Vladimír Mečiar na Bratislavskom hrade 3. septembra 1992 za účasti mnohých významných hostí. Zameniť tieto dve fotografie je neodpustiteľné babráctvo, ignorancia, neznalosť, neprofesionalita alebo falšovanie histórie. A korunu slávnostnému dňu nasadila „tepláková lady“ z parlamentu. Ako si všimli viaceré redakcie a tisícky občanov, poslankyňa z liberálneho krídla OĽaNO Monika Kozelová zahviezdila na Facebooku statusom: „Ešte som nezažila slávnostné odovzdávanie štátnych cien, kde prezidentka prichádzala a odchádzala za tónov hudby zo Star Wars. Až včera,“ uviedla v piatok Kozelová s pridaním emotikonov opíc zakrývajúcich si oči aj s rozosmiatym smajlíkom. Prenajatá zákonodarkyňa z Matovičovej partie nespoznala oficiálne prezidentské fanfáry a poplietla si ich so znelkou hollywoodskeho sci-fi filmu „Hviezdne vojny“. Aké to príznačné, aké upokojujúce… Najmä, ak vieme, že títo ľudia rozhodujú o našich osudoch. Vo všedných aj vo sviatočných dňoch. A pokiaľ my na Slovensku „demokraticky“ a zápecnícky čakáme na ďalšie alibistické úskoky prezidentky Zuzany Čaputovej, na nejaký nový šialený výmysel Igora Matoviča alebo na salto mortale Richarda Sulíka, v Prahe sa „diali veci“.
Mimochodom…
V sobotu 3. septembra 2022 popoludní sa v Prahe na Václavskom námestí zišlo približne 70-tisíc ľudí, aby vyjadrili nespokojnosť so súčasnou českou vládou aj situáciou v krajine. Informovali o tom Český rozhlas a spravodajský server Novinky.cz. Protest sa konal pod heslom „Česká republika na prvom mieste“ a jeho účastníci požadovali demisiu vládneho kabinetu. Fialova vláda dokonca dostala termínované ultimátum.
