Mohyla

Bola jeseň roku 1944. Nemci ustupovali a tiahli aj hrebeňmi Kysúc. Kopaním zákopov a zriaďovaním zátarasov sa pokúšali spomaliť postup ruských vojsk. Len pár stoviek metrov od Vrchrieky černelo sa kamenné zrúcanisko domu, ktorý bol Nemcami zrovnaný so zemou už dávnejšie, a nikomu nenapadlo, že by tam ešte mohla žiť ľudská bytosť. Ale medzi tými rozvalinami žil v pivnici starý Bogáň. Predtým býval v izbách nad pivnicou, no keď dostali Nemci podozrenie, že sa tam môžu ukryť partizáni, domec podpálili a starec, ktorý tam býval sám, uchýlil sa do pivnice.

Ráno videl, ako do doliny vkĺzlo päť vojakov, ako do nich začali strieľať Nemci a ako okolo nich vybuchovali míny. Trochu sa vystrčil zo svojej pivnice a len čo chcel zakričať na vojakov, aby sa priplazili k pivnici, pretože bol presvedčený, že tam je bezpečnejšie, v blízkosti rozvaliny vybuchla mína, starec sa zvalil dnu, hlavou narazil na stenu a stratil vedomie. Keď sa prebral a znovu nazrel von, zistil, že jeden vojak zostal pod stromom. Ležal na boku, jednu ruku mal vystretú a druhú pod hlavou, akoby chcel pohodlnejšie spať. Niekoľko ráz na neho zakričal, ale keď neodpovedal, vedel, že je zabitý. Nemci strieľali, ponad les vybuchovali míny, vyhadzovali celé stĺpy hliny, črepiny odtínali konáre stromov a rozštepovali kamene. Starý Bogáň sa dlho díval na mŕtveho a premýšľal. Keby bol mal pri sebe čo len jedinú živú dušu, bol by sa s ňou podelil o svoje myšlienky, ale nebolo tam nikoho. Ešte aj mačku, čo s ním dovtedy žila v pivnici, zabili pri poslednom výbuchu úlomky kamenia. Starec podumal, poprehrabával sa vo svojom jedinom uzlíku, čosi z neho vybral, skryl pod kabát a pomaly vyliezol z pivnice.  

Pomalým stareckým krokom sa pobral k lesu. Nemci pokračovali v streľbe, ale ani jedna mína nepadla blízko neho. Prešiel lúkami a zastavil sa na mieste, kde ležal zabitý vojak. Horko–ťažko ho prevrátil tvárou hore a zočil jeho mladú, veľmi bledú tvár. S námahou mu zložil ruky na prsiach a sadol si k nemu na zem. Nemci ďalej strieľali, ale všetky míny padali ako prv, ďaleko od neho. Sedel pri ňom možno hodinu a mlčal. Bolo chladno a ticho, okrem tých chvíľ, kedy vybuchovali míny. Nakoniec vstal, odstúpil od mŕtveho, urobil pár krokov a uzrel veľký kráter, vyrytý ťažkým granátom len pred chvíľkou. Mŕtveho vojaka chytil popod pazuchy a ťahal za sebou. Ťahať bolo treba sotva niekoľko metrov, ale starec si za ten čas musel trikrát sadnúť, aby si oddýchol. Napokon ho dotiahol ku kráteru a spustil doň. Keď to urobil, cítil sa veľmi ustatý. Dlho tam sedel a odpočíval.

A Nemci stále strieľali, no ich míny vybuchovali ďaleko od neho. Keď si oddýchol, vstal, pokľakol, spod kabáta vytiahol malú fľaštičku so svätenou vodou, pokropil ňou a prežehnal mŕtveho Rusa. Potom ho potichučky začal zasypávať hlinou, ktorej bolo na okraji krátera hojne. Čoskoro ho zasypal tak, že spod zeme už nebolo nič vidieť. Ale to sa mu nevidelo dosť. Chcel nad ním urobiť naozajstnú mohylu. Znovu si oddýchol a znovu začal na to miesto zhrabúvať hlinu. Za pár hodín hrsťami nahrabal nad mŕtvym malý vŕšok. Keď nasypal hrob, vylovil z vrecka voskovú sviečku a zápalky. Sviečku postavil na záhlavie mohyly a zapálil ju.  

Ilustračné foto: Ján Grešák

Poľahučky sa rozhorela; jej plameň nehybne horel dohora. Po zažatí sviece sňal klobúk a stál v nehybnej póze so zloženými rukami. Keď míny vybuchovali ďalej, plameň sviece sa len slabo zakolísal. Čoskoro svieca dohorela, starec sa prežehnal, založil si na hlavu klobúk a kyvkajúc sa pobral späť k svojmu príbytku.

Po vojne vlastnými rukami vytesal veľký drevený kríž a postavil na to miesto. Chodieval tam pravidelne a modlil sa. Aj jemu zahynul syn vo vojne. Kdesi ďaleko a nikto nevedel kde.

(Celkovo 157 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter