„Ruky hore!“ Hry nášho detstva bývali bojovné, jedno mali spoločné: nikto v nich nechcel byť Nemcom. V povedomí našich rodičov žila ešte vojna. Otec mi rozprával, ako šiel dolu Gapľami a okolo neho svišťali guľky, vbehol do pingy, krátera v hlušine vyvážanej z bane, tam sa ukryl.
Potom, keď už prišli Rusi, na chvíľu ho – podľa mena – internovali na Turzove, kde sa sústreďovali kolaboranti. Nebolo ich v našom mestečku málo, mali na svedomí aj najväčší pohon na Židov na počet obyvateľov, aj takým „hrdinstvom“ sa mohli pýšiť. Omyl s otcom sa, našťastie, vysvetlil, no moja mama sa aj po rokoch ešte aj nemčiny bála: moji starší bratia a staršie sestry na nej vyrastali, veď sme žili na Spiši, no my narodení po vojne sme ju už mali zakázanú. Mama si pamätala tie premeny, keď prechádzali fronty, jej bratranec udával jej bratov, lebo boli partizáni a on sa vyhlásil za Hansa Ludviga. „Obyčajný Jančo bul…“ Nemcom však poslúžil.
My povojnové deti sme vyrastali na protifašistickom umení, videli sme Karvašovu (a Marenčinovu) Polnočnú omšu, vryla sa nám do citovej pamäti. Nielen Hitler, každý Nemec nám bol trochu podozrivý. O Rusoch sme vedeli, že neboli takí vymydlení, voňaví ako Nemci, boli aj divokí. „Šak šli až zo Sibíri…“ hovorila mama s porozumením. Oslobodili nás od udavačov, všelijakých Hansov Ludvigov…
Aj preto sme zažili šok v tom auguste roku 1968. Moja mama sedela pri rozhlase po drôte a plakala. „Ľem žeby vojna nebula!“ Hlásatelia a hlásateľky síce hovorili o piatich vojskách Varšavskej zmluvy, v tankoch sme videli chlapcov s tvárami z Ázie i Pobaltia, no tak, ako v tých detských hrách, splynuli do jedného: Rusi! Nie Sovieti, hoci taká je historická pravda. Aj to nám vrástlo do citovej pamäti a aj z toho dnes žijú všetci rusofóbi. I keď nie každý Nemec bol fašista a nie každý „Rus“ okupant.
Gustáv Husák po návrate z Moskvy ešte na letisku povedal svojmu priateľovi Petrovi Colotkovi: tanky sem neprišli na odpust! Sledovali sme tie rokovania a facka, ktorú sme tam utŕžili, bolela celý zjednotený národ.
Po rokoch som mala možnosť robiť interview so Zdeňkom Mlynářom, vtedy členom delegácie, tiež podpísaným pod Moskovský protokol. Pýtali sme sa, prečo sa podvolili. Pretože „Západ respektoval poválečné rozdělení Evropy na sféry vlivu“.
Aj dnes sa nájdu hrdinovia, ktorí radi bojujú za klávesnicami, ale ja vidím moju mamu a jej smrteľný strach – ona tú druhú svetovú vojnu so štyrmi malými deťmi zažila a už nikdy viac sa toho dožiť nechcela. Ludvíkovi Svobodovi, ktorý v živote videl horu mŕtvych, bola vďačná, že to už viac nechcel dopustiť. Po tom potupnom prefackaní, keď sme mali nastaviť aj druhé líce a ešte sa za to aj poďakovať, sme to Rusom nikdy nezabudli! Oslavovali sme zástupné víťazstvá, Golonku by bol za jeho gól zbornej komande každý nosil na rukách. Zavesil im to za nás všetkých! No nezabudli sme ani na lži šírené vysielačkou Vltava – ľahko sa demaskovali, pretože vtedy sa písala naozaj pravda.
One thought on “Tanky sem neprišli na odpust”
Takým s rusofóbiou okolo 1968roku treba položiť jednoduchú otázku: „…kto boli tí ľudia väznení v sovietskych stalinistických gulagoch?“. Ak Vám odpovie: „…ééééé… odporcovia totalitného režimu…!“, stačí na jeho odpálkovanie položiť ešte kontrolnú otázku: „…podľa §424 o nešírení rasovej, národnostnej, náboženskej… nenávisti, sa Ťa pýtam, tam Rusi neboli vo väzení?“. Ďalej sa nemá význam s takýmito baviť, je to podobné akoby ste niekoho zastavili po ceste a na otázku: „koľko je hodín?“, by Vám odpovedal: „Za päť kilo, tridsať deka!“. Zbytočná strata času usilovať sa s takými o rozumnú debatu.