Enormné zvyšovanie cien energií a súčasný nárast ziskov energetických spoločnosti vyvoláva rad otázok, a tým aj hľadanie možných odpovedí. Prevažujúce oficiálne prístupy sú skôr fatalistické a nevidia potrebu ani možnosť nejakých systémových zmien, prekračujúcich rámec regulácií a kompenzácií. V niektorých európskych krajinách sa ale objavujú obavy, že dopady vysokých cien energií môžu vyvolať rozsiahle spoločenské protesty a politické krízy. Hľadajú sa preto cesty, ako riešiť tento problém a zachovať sociálnu stabilitu.
Zásadne odlišné prístupy k tvorbe cien za energie pre konečného spotrebiteľa majú vo Veľkej Británii a Francúzsku. Porovnanie ich prístupu publikoval na portáli The Conversation Renaud Foucart, ekonóm z Lancaster University.
Efektivita nie je všetko
Foucart uvádza, že v Británii dôjde k masívnemu zvyšovania cien energií. Predpokladá sa, že priemerný ročný účet stúpne nad 4 000 libier, čo je viac ako trojnásobok toho, čo Briti platili len pred 12 mesiacmi. Vo Francúzsku sa ale náklady domácnostiam zásadne nezvýšia, pretože vláda zmrazila ceny plynu a obmedzila zvyšovanie regulovanej ceny elektriny o 4 % ročne.
Foucart si kladie otázku, ako je možné, že medzi dvoma susednými krajinami s prepojenými elektrickými sieťami je taký ohromujúci rozdiel. Skúma preto problematiku regulácie trhu a ako ekonomické modely súvisia s politickými problémami. Uvádza, že model Veľkej Británie odráža skutočnú trhovú cenu výroby elektriny, núti tak spotrebiteľov znižovať spotrebu a ziskovosť podporuje investície do výroby. Naproti tomu francúzsky prístup využíva zmes dotácií zo strany vlády a štátnej energetickej spoločnosti, čo vyžaduje verejné výdavky a taktiež to odsúva rozhodnutia o investíciách do výroby. Trh s energiou v Británii je efektívnejší, ale nadchádzajúca kríza ukazuje, že ani zďaleka nie je dokonalý. Na zabezpečenie vykurovania domov buď britská vláda pošle „domácnostiam miliardy v hotovosti“, alebo sa poučí od Francúzska, aj keď to bude na úkor efektivity.
Energetický regulátor Spojeného kráľovstva Ofgem určuje maximálnu cenu, ktorú môže poskytovateľ energie účtovať domácnostiam za spotrebovaný plyn a elektrinu. Tento cenový strop má dodávateľom umožniť nakupovať energiu na veľkoobchodnom trhu a pri predaji spotrebiteľom dosiahnuť primeraný zisk. Táto regulácia ochraňuje spotrebiteľov pred neodôvodneným zvyšovaním cien zo strany dodávateľov. Nemá ale vôbec žiadny vplyv na veľkoobchodnú cenu, ktorá je hlavným faktorom na výpočet maximálnej ceny. Odkedy Rusko napadlo Ukrajinu vo februári 2022, cena plynu na britskom trhu raketovo stúpla na viac ako šesťnásobok cien pred rokom. Model cenového stropu znamenal, že nedávne prudko stúpajúce veľkoobchodné ceny plynu ovplyvnili spotrebiteľov aj dodávateľov. Zatiaľ čo producenti ropy a zemného plynu hlásia rekordné zisky v dôsledku rýchlo rastúcich cien, desiatky dodávateľov skrachovali, pretože maximálna cena pre spotrebiteľa bola príliš nízka vo vzťahu k veľkoobchodným cenám, za ktoré nakupovali. V konečnom dôsledku sa v nasledujúcom období tieto vysoké veľkoobchodné ceny premietnu aj u konečných spotrebiteľov. Spôsob tvorby cien tak neumožňuje efektívnejšiu ochranu konečných spotrebiteľov pred zdražovaním.
Lepšia ochrana spotrebiteľov
Francúzsky systém je tiež oficiálne trhový. Výrobcovia energie predávajú elektrickú energiu firmám, ktoré priamo zásobujú spotrebiteľov, pričom sú obmedzené cenovým stropom. Zásadný rozdiel oproti Británii je v tom, že francúzska vláda núti štátom vlastneného monopolného výrobcu EDF (Électricité de France) ponúkať viac ako štvrtinu svojej produkcie dodávateľom s obrovskou zľavou zo súčasnej veľkoobchodnej ceny. Toto v podstate zabezpečuje spotrebiteľsky prijateľné ceny energií. Pre rastúce ceny energií EDF nedávno na podnet vlády zvýšila množstvo zľavnenej elektriny, aby pomohla francúzskym domácnostiam vyrovnať sa s rastúcimi cenami energie. „Spolu so znížením daní z pohonných hmôt to zabezpečí, že francúzska regulovaná cena sa tento rok sotva zvýši.“ Foucart upozorňuje aj na negatíva francúzskeho systému. Náklady na udržiavanie cien elektriny nie sú transparentné a „…absencia trhových stimulov tiež podnietila vládu k opätovnému znárodneniu EDF s cieľom zabezpečiť budúce investície do obnoviteľných zdrojov energie a jadrových elektrární novej generácie.“ Súčasne ale píše: „Francúzske rodiny však aspoň vedia, že v ich domoch bude túto zimu dostatočne teplo.“
Foucart na záver uvádza: „Trh s elektrinou vo Veľkej Británii je vo všeobecnosti ideálnym spôsobom rozdelenia spotreby a výroby elektriny. Efektívnosť ale nie je všetko. Bohatá krajina, ktorá nedokáže zohriať svoje domovy, sklamala svojich občanov, a preto sú potrebné ďalšie opatrenia, aby sa to túto zimu nestalo.“ Susedný francúzsky trh tak podľa jeho názoru „v súčasnosti oveľa lepšie chráni svojich spotrebiteľov“.
Na prichádzajúcu krízu v Británii poukazujú aj údaje z výskumu University of York, o ktorom informoval The Guardian. Podľa neho dve tretiny všetkých domácností v Spojenom kráľovstve, čo je približne 45 miliónov ľudí, sa v dôsledku vysokých cien energii dostanú na jeseň do „palivovej chudoby“. Nedostatočná plánovaná vládna podpora spôsobí, že aj domácnosti so strednými príjmami budú mať problémy s platením svojich účtov. V Británii už vzniklo hnutie „Neplaťte“ (Don’t Pay), ktorého členovia požadujú zníženie cien energií na prijateľnú úroveň a v prípade predpokladaných vysokých cien budú od 1. októbra ignorovať faktúry za energie. K iniciatíve sa už prihlásilo viac ako 100 000 ľudí. Sami uvádzajú inšpiráciu vlastnou históriou. „Hromadné neplatenie nie je nový nápad, stalo sa to v Spojenom kráľovstve na konci 80. a 90. rokov, keď viac ako 17 miliónov ľudí odmietlo zaplatiť daň z hlavy (poll tax), čím pomohli zosadiť vládu a zvrátili jej najtvrdšie opatrenia.“ Tieto nepokoje vyvrcholili protestom na Trafalgarskom námestí v Londýne, kde sa 31. marca 1990 stretlo viac ako 200 000 demonštrantov. Výrazne tak prispeli k pádu poslednej vlády Margaret Thatcherovej.
Kto dopláca na ceny najviac?
Zdražovanie elektriny sa ale netýka len Európy. Austrálsky operátor trhu s energiou (AEMO) uviedol, že veľkoobchodné náklady na elektrinu vzrástli na bezprecedentnú úroveň. Priemerné ceny v druhom štvrťroku boli 264 dolárov za megawatthodinu, čo je nárast o 203 % oproti prvému štvrťroku. Oproti rovnakému obdobiu minulého roka sú trojnásobné. Zatiaľ čo v Európe sa ako hlavná príčina nárastu cien uvádza ruská agresia na Ukrajine, v Austrálii je to podľa AEMO najmä nedostatok výroby energie z uhlia, čo viedlo k zvýšenej výrobe elektriny z drahšieho plynu. Bez ohľadu na relevantnosť uvádzaných dôvodov zvyšovania cien je realitou, že na tieto ceny najviac dopláca konečný spotrebiteľ. Austrálsky portál ABC News uvádza prípad ženy na invalidnom dôchodku, ktorá znížila spotrebu elektrickej energie na minimum. Nemá ani televízor, nespúšťa kúrenie, chodí vo svetroch a robí všetko možné na minimalizáciu spotreby energie. Napriek tomu platí stále viac, pretože dodávatelia presúvajú zvýšenie veľkoobchodných cien do fixných poplatkov za pripojenie. Takže cena za samotnú elektrinu sa jej zvýšila len minimálne, ale poplatok za pripojenie o 43 %! Takto by ale rozhodne nemal vyzerať život v rozvinutej spoločnosti.
Ekonomický alebo politický problém?
Na Slovensku minister hospodárstva Sulík už v júni deklaroval zastropovanie cien elektriny na nasledujúce dva roky. Napriek tomu, že konečná dohoda v tomto smere ešte podpísaná nie je, koaliční predstavitelia to prezentujú ako úspech tejto vlády a krok smerom k starostlivosti o občanov. Má to ale jeden výrazný háčik. Podľa Sulíka bude zastropovaná cena platiť len do spotreby štyri megawatthodiny ročne. V praxi by to znamenalo, že tí, ktorí používajú elektrinu na vykurovanie svojich domácností, by aj tak väčšinu svojej spotreby platili za regulovanú cenu, stanovenú Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorú Sulík odhadol na 220 až 230 eur za MWh. Dopad takého opatrenia tak vôbec nemusí byť taký výrazný, ako sa deklaruje a v konečnom dôsledku nepomôže tým domácnostiam, ktoré budú vysokou cenou elektriny zasiahnuté najvýraznejšie.
Veľká časť politikov, ekonómov, analytikov a ďalších prezentujú tento dramatický nárast cien energií ako niečo objektívne, s čím sa musíme naučiť žiť a čo je možné len nejakými opatreniami čiastočne kompenzovať. S čím musíme žiť, je gravitácia, ale činnosť človeka je vždy ovplyvniteľná a regulovateľná. Ani tieto ceny nevznikajú bez zásahu človeka, ale naopak, sú výsledkom jeho činnosti a jeho zámerov. Na jednej strane vidíme enormné zisky energetických firiem, na strane druhej niekoľkonásobné zvýšenie spotrebiteľských cien a tento proces naše aj zahraničné politické elity prezentujú skoro ako prírodný zákon. Hovoria, že takto to jednoducho je a nedá sa to zmeniť. Predostierajú to ako ekonomický problém, ktorý je mimo politiky. Nie je to ale tak, je to problém najmä politický, ktorý vychádza z ponímania toho, akým spôsobom má spoločnosť fungovať a podľa akých pravidiel sa bude riadiť!
Historická skúsenosť taktiež ukazuje, že keď si systém nedokáže poradiť so zásadnými problémami v spoločnosti, tak si ľudia poradia so systémom. Zásadnou otázkou totiž je, ako dlho môže spoločnosť fungovať v podmienkach, keď veľká časť obyvateľov má problémy s uspokojením základných životných potrieb a súčasne vidia, ako na druhej strane iná časť spoločnosti extrémne bohatne, práve na poskytovaní týchto potrieb ľuďom a na ich úkor. Aj pred francúzskou revolúciou vládnuce elity tvrdili, že inak spoločnosť fungovať nemôže. Ukázalo sa, že môže. Aj teraz nám mnohí tvrdia, že k mnohým problémom alternatíva nie je, pretože napríklad ruka trhu formou nejakej burzy rozhodla a inak to byť nemôže. Ale môže…
Ilustračné snímky: www.pixabay.com
