Opakovane tvrdím , že štát musia riadiť elity, osobnosti schopné sebareflexie. Máme také?
Podľa MUDr. Martina Kalaša my máme politické elity, aké máme. V systéme zastupiteľskej demokracie je jedna „hrozná“ vec. Politické špičky zrkadlia populáciu. Veľmi zle sa to počúva, najmä ak sú neveľmi kvalitné. Bohužiaľ, sú obrazom národa.
Aj keď je to obraz „destilovaný“, priam hyperbolický, no zodpovedá rozloženiu mentálneho nastavenia v hlasujúcej populácii. Infantilné populácie produkujú infantilných politikov. Agresívne agresívnych. Tie spoločnosti, ktoré sa radi klamú, produkujú klamárov. Populácia, ktorá vníma krádež ako prijateľné riešenie, posúva na špicu zlodejov.
Ak som detinský, zlý človek, so sklonom k agresivite a skratkovitým riešeniam, tak prirodzene inklinujem k politikovi, ktorý tieto vlastnosti stelesňuje. Kedysi som aj ja podliehal klamu, že stačí vymeniť pár ľudí „tam hore““ a bude lepšie. Nie nestačí.
Musí existovať výrazné množstvo voličov, ktorí uprednostňujú racionálne, dospelé a morálne správanie vo svojom vlastnom živote a tí potom volia aj obdobne zmýšľajúcich politikov. To je jeden z „nedostatkov“ zastupiteľskej demokracie. Prenáša voľbu (vinu) na populáciu.
Preto sa tak ľahko skĺzava k myšlienke, najmä keď voľba spoločnosti je zlá, aby sa zrušila možnosť výberu. A vládli „elity“. Bez možnosti zásahu obyvateľstva. Taký feudálny systém. Akosi sa javí, že „osvietené“ elity budú pre hlúpu spoločnosť požehnaním. Nuž nie je to tak. Neverím v elity. Problém je, kto je tá osvietená elita. Kto a akým spôsobom ju vyvolí. A ako ju bude kontrolovať. Aj my na Slovensku máme s týmto skúsenosti.
Nejde o elitu zlodejov, ktorá nám roky vládla. Mám na mysli skupinu ľudí, ktorá sama seba pokladá za morálne a intelektovo nadradenú zvyšku národa a z tohto dôvodu akosi „vyvolenú“ viesť veci spôsobom, ktorý je v protiklade so želaním národa. To neznamená, že nemajú v niektorých otázkach pravdu.
Ako hovorí pán MUDr. Kalaš, znamená to, že ten narcistický postoj sebauznania ako elity je veľmi nebezpečný a škodlivý, nemajú ani snahu svoje témy vysvetliť národu, „veď načo, aj tak sú to sprostí ľudia“ a táto pýcha im bráni zaujať populáciu a namiesto toho používajú médiá ako manipulátora.
Totiž aj keby sme vyšli z princípu, že „elity“ sú naozaj osvietené a lepšie by riadili spoločnosť, koľko by trvalo, než ich osvietené idey nahradí potreba udržania sa pri moci so všetkými dôsledkami a k tomu ešte aj s pocitom morálnej oprávnenosti vlastníctva moci. Nie dlho.
Nie, osvietené elity nie sú riešením. Spoločnosť má právo vybrať si a vybrať si aj zle. Aj si to potom „zlíže“. A ak má trocha rozumu, tak povyrastie a poučí sa. Nie je možné chrániť spoločnosť do tej miery, že sa zotročí. Aj keď bol na začiatku dobrý úmysel. Čo, pravdupovediac, vôbec nemusí.
No a stále ostáva otázka, kto je teda tá elita. Je to mediálne známa osoba? Zdanlivo úspešná v živote, lebo je mediálne známa? Ľudia majú tendenciu počúvať a vyhodnocovať slová celebrít výrazne nadradzujúco nad postoje svojho okolia.
Túžia po tomto ich statuse a dúfajú, že nejako aj ich povedú k úspechu. Čo je dvojsečné. Ak je celebrita vyspelý jedinec, ktorý dosiahol status celoživotnou prácou, dokáže byť takéto načúvanie príbehu zmysluplné. Mnoho z ponúkaných mediálnych celebrít sú však pomerne hlúpe sebastredné bytosti.
Život totiž nie je o počte článkov v novinách, počte vystúpení v televízii. Život je o každodennom boji o prežitie. A v každého okolí sa nachádzajú „nemediálne“ celebrity. Ľudia, ktorí každodenne pracujú a boria sa s nepriazňou osudu. Rodičia, ktorí pracujú od nevidieť do nevidieť pre svoje deti, mnoho morálnych a dobrých ľudí, ktorí sa nedostanú na prvé stránky.
Toto sú ozajstné elity. A prečo by ich hlas mal zaniknúť v pýche „osvietenstva“? Ľudia potrebujú vzory, potrebujú vzory ako ostať aj napriek trpkým zvrtnutiam osudu dobrými ľuďmi.
Len nástup médií sprznil celebrity na zväčša plytké bezduché bárbiny a kenov. A je to zlý smer pre populáciu. Tá potrebuje nutne kvalitné, aj keď možno na prvý pohľad fádne vzory. Lebo každodenná drobná práca neposkytuje ten „aha“ zážitok. A pritom je to to podstatné.
A zlé vzory vedú k zlým, falošným očakávaniam a následne aj k zlým politickým rozhodnutiam.
Nuž ale čo s tým? Žiť tak aj osobne, aby človek aspoň pre svoje okolie (napriek všetkým svojim limitom a zlyhaniam) bol akým-takým vzorom. Nemusíme meniť davy. Stačí pomôcť aspoň jednému človeku. Niekedy stačí, aby tým človekom bol sám jedinec. Takýmto drobným postupom síce neprinesieme revolúciu, ale evolúciu. Zasievame semená lásky a milosrdnosti s nádejou, že časom vykvitnú a pomôžu niekomu v budúcnosti, aj keď my sami ich plody asi neužijeme. Nuž ale taký je osud človeka a ľudstva.
One thought on “Zlé vzory vedú k zlým, falošným očakávaniam”
Príspevok je podnetom na zamyslenie, ako je možné, že vysoká štátna inštitúcia obhájila a presadila právo evidentne neschopnej a škodiacej „elity“ na výkon jej funkcie do konca funkčného obdobia. Podobné vyradenie kontrolných mechanizmov by asi v akejkoľvek hospodárskej organizácii bolo ťažko mysliteľné alebo by viedlo k kej kolapsu.
Príspevok zároveň naznačuje, a prieskumy volebných preferencií to potvrdzujú, že prípadné voľby, či predčasné alebo riadne, súčasný stav len potvrdia, resp. umožnia nanajvýš len veľmi kozmetickú korekciu.