Provokatívna „návšteva“ na Taiwane

V zložitých vzťahoch trojuholníka ČĽA – USA – Taiwan, ktorý patrí ku kľúčovým geopolitickým problémom súčasnosti, sa ťažko stručne charakterizuje cieľ a zmysel „návštevy“ Nancy Pelosiovej (*1940), predsedníčky Snemovne reprezentantov na ostrove. Téma je pálčivá najmä od roku 1979 a v nepravidelných intervaloch sa cyklicky zostruje a uvoľňuje. V posledných týždňoch sa znovu rozžeravila a na niekoľko dní sa z „návštevy“ stala svojrázna informačná kakofónia, ktorá nastolila mnoho nepríjemných otázok o stave a možných tendenciách vývoja sveta predovšetkým v dôsledku konania USA.   

Mediálno-politický víchor  vyvolaný „návštevou“ N. Pelosiovej na Taiwane

Hodnotenia a analýzy „návštevy“ N. Pelosiovej na Taiwane ukazujú na nesmiernu roztrieštenosť mediálno-politického pohľadu na dianie v súčasnom svete, ktorá sa prejavuje v medzinárodnom kontexte, ale aj vo vnútri štátov. Nespočítateľné množstvo informácií rôzneho charakteru a úrovne už dlhší čas vedie k tomu, že hlavný mediálno-politický prúd na Západe šíri chorobný výmysel o nebezpečenstve konšpirácií, dezinformácií, lží a pod. Sám ich však masívne vytvára. Recipientov sa pritom snaží manipulatívne presvedčiť, že jedinou pravdou sú informácie, ktoré sa objavia v ňom a v záujme toho sa s podporou moci podnikajú opatrenia na umlčanie zdrojov iných názorov. V tejto situácii sa hlavný prúd snaží prefíkane dokázať, že vlastne nie je nijaká objektívna realita a pravda o nej, ktorú by ľudia mali hľadať, ale musia uveriť deformovanej virtuálnej vízii sveta, ktorú mu predkladajú. Tento prístup sa použil aj pri informovaní o „návšteve“ z USA na Taiwane. Na druhej strane však bolo cítiť aj odhodlanie reálne uvažujúcich kruhov na Západe a samozrejme alternatívnych médií znovu ukázať, že spôsob, akým informuje hlavný prúd o súčasnom dianí vo svete, nie je ani pravdivý ani objektívny. 

Šťastím pre svet zatiaľ je, že informácie hlavného prúdu sa stávajú pre veľkú časť „informáciíchtivej“ verejnosti natoľko pochybné, že im prestávajú veriť. Niekedy ich len ignorujú, ale niekedy aj aktívne hľadajú iné zdroje informácií a porovnávajú ich. Po informačnom marazme, šírenom v hlavnom prúde na Západe o udalostiach na Ukrajine, kde  sa mnohým tvrdeniam nedá veriť už ani štipku (už viackrát sa ukázalo, že udalosť, odmietaná Ukrajinou ako ruský výmysel, sa po nejakom čase stala pravdivou), pribudla nová téma, ktorú odborná i laická verejnosť v súčasnej situácii hodnotia kriticky. S konaním USA súhlasí zase len menšia časť sveta. Tentoraz je to však pre ne horšie, lebo nemajú k dispozícii také možnosti manipulácií a dezinformácií ako v prípade Ukrajiny. 

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Zdôrazníme, že „návšteva“ sa nedá objektívne hodnotiť ináč, len ako nezodpovedné konanie a provokácia, ktoré majú prispieť k zvýšeniu chaosu a napätia v medzinárodných vzťahoch. Ide o ďalší dôkaz, že zo zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA sa vytráca racionalita a počítať s angloamerickým pragmatizmom je už len historická fikcia. Aj v USA i inde na Západe sú osoby i skupiny, ktoré uvažujú realisticky a objektívne. Poukazujú však na to, že Washington musí zmeniť svoje konanie. Nemožno sa zbaviť dojmu, o ktorom sme už písali, že aj v tomto prípade išlo o výmysel Washingtonu „priložiť poleno na oheň chaosu“. Amerikanofilskí mediálno-politickí lokaji vo svete majú „návštevu“ ostošesť zdôvodňovať ako prínosnú a dobrú. USA sa po druhej svetovej vojne pustili do provokovania, ktoré zdokonalili po rozpade bipolarity tak, že dnes sú v tejto oblasti iným štátom nedostihnuteľné.

Prezident USA Joe Biden sa čím ďalej, tým viac prejavuje už len ako politická figúrka (ak nie rovno slaboch, hoci amerikanofilovia si ho stále rituálne ctia ako najsilnejšieho muža na Zemi). Tím jeho spolupracovníkov je v situácii, že sa teší už tomu, keď bez lapsusov prečíta a povie, čo mu pripravili. Je však neustále v strehu, aby prípadné nezrovnalosti, spôsobené starým pánom, ihneď sofistikovane „vysvetlil“, že ide vlastne o uhol pohľadu, či prístup k interpretácii problému a nesmie sa to brať doslovne. Bokom necháme úvahy o politickom osude, ale aj o celkovom stave J. Bidena, ktoré sa množia a neraz sú, no povedzme, nadmieru skeptické. Aj na americké pomery ich začína byť už priveľa a stále je viac ohlasov kritických.

Formálne J. Biden nemôže prikázať predsedníčke Snemovne reprezentantov, ktorá je podľa formálnych kritérií (poradie nástupcu prezidenta), treťou osobou v štáte, čo má robiť. Vo Washingtone by sa však malo vedieť v dôležitých politických otázkach dohodnúť, tobôž, keď ide o jednu politickú stranu. Reakcia Bieleho domu bola podivná – s akciou síce formálne nesúhlasil, ale na jej zrušenie nič nepodnikol. Ktovie ako (a či vôbec) musela N. Pelosiová dupať nohami, aby si vydobyla, že na Taiwan pôjde, aj keby z neba padali fúriky…

Taiwan je dlhodobým jablkom sváru vo vzťahoch ČĽR a USA

Osudový problém je v tom, že USA v ťažení proti ZSSR (ale ČĽR sa na jeho rozpade nakoniec nepodieľala) súhlasili po viacerých stretnutiach v 70. rokoch s princípom jednej Číny a prerušili diplomatické styky s Čínskou republikou. V apríli 1979 v záujme oddanosti „americkým“ hodnotám vo Washingtone prijali zákon o vzťahoch s Taiwanom, ktorý upravuje „nediplomatické“ vzťahy s ním a zaoberá sa aj otázkami bezpečnosti (v roku 1980 vypršala stará zmluva o obrane medzi USA a Čínskou republikou).

Zákon formálne rešpektuje politiku jednej Číny a nepoužíva pojem Čínska republika, ale ako zmluvná strana sa označuje Taiwan(!), s ktorým nemá diplomatické vzťahy. V preambule sa uvádza, že zákon sa prijíma s cieľom udržania mieru, bezpečnosti a stability v západnej časti Tichého oceánu a na podporu zahraničnej politiky USA prostredníctvom pokračovania obchodných, kultúrnych a iných vzťahov medzi národmi USA a Taiwanu.  

Môžeme hovoriť o dvojtvárnosti, diplomacie a zahraničnej politiky USA, ktorá sa tvári prefíkane, ale je to anomália v medzinárodných vzťahoch. Zdôvodnenie možno nájsť okrem snahy provokovať ČĽR aj vo sfére záujmov vojensko-priemyselno-finančného komplexu USA. Podľa neoficiálnych údajov dodali v predchádzajúcom desaťročí USA na Taiwan zbrane a vojenský materiál za viac ako 26 miliárd dolárov (z toho za vyše 18,3 miliárd v čase vlády prezidenta Donalda Trumpa). Vláda J. Bidena stihla zatiaľ dodať na Taiwan vojenský materiál len za 1,065 miliardy dolárov (prioritné sú dodávky na Ukrajinu – kyjevskí mocipáni sa desia situácie, že prioritou sa stane Taiwan). „Nekorektne“ vyjadrené, z iného pohľadu je  Taiwan prostriedkom zúfalého nátlaku na silnejúcu ČĽR (jej neúspešného zadržiavania), ktorý je pre vojensko-priemyselno-finančný komplex USA finančne nesmierne prínosný. Iné to je to ale pre ich ekonomiku a obyvateľov.

Zmysel tohto konania USA sa nachádza v súčasnej napätej medzinárodnej bezpečnostnej situácii i v zložitom sociálnom ekonomickom stave Spojených štátov, za čo treba „zlú“ nepriateľskú ČĽR neúprosne kritizovať. Demokrati majú pred polčasovými voľbami vodu v topánkach, ale po tejto akcii im v nich bude čvachtať ešte viac. Mnoho zdrojov uvádza, že zahraničnopolitické a bezpečnostné akcie na efekt, demokratom víťazstvo neprinesú a zhoršia len obraz USA v (nezápadnom) svete. A okrem toho vo Washingtone cítiť skrývaný strach z toho, čo bude, ak to nevyjde podľa jeho predstáv. Fiasko v Afganistane máta…

Provokácie s „návštevami“ Taiwanu nie sú ničím novým. V apríli 1997 bol (za vlády Billa Clintona) na Taiwane Newt Gingrich, vtedajší predseda Snemovne reprezentantov (za opozičných republikánov). Za vlády prezidenta D. Trumpa v septembri 2020 bol Keith Krach ako námestník ministra ekonomického rastu, energetiky a životného prostredia USA oficiálne na Taiwane prvýkrát, odkedy Washington prerušil diplomatické styky s ním. Návšteva sa stala zlomom v starej politike USA neznepriateliť si Peking.

O zlomyseľnosti zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA svedčí aj to, že utáraný bývalý republikánsky minister zahraničných vecí Mike Pompeo v duchu svojho maniackeho „svetopohľadu“ a mediálno-politickej chaotizácie sveta pred odchodom z funkcie v januári 2021 povedal, že Taiwan je živou demokraciou a spoľahlivým partnerom USA. Dodal, že obmedzenia, ktoré si vláda USA v minulosti sama uložila (?!), sú už neplatné.

Peking uvalil v januári na M. Pompea, K. Kracha a ďalších 26 predstaviteľov odchádzajúcej vlády D. Trumpa sankcie. „Útlocitná“ Rada národnej bezpečnosti, menovaná už J. Bidenom, označila tieto sankcie za „neproduktívne a cynické.“ Lebo veď sankcie smú uvaľovať len „demokratické“ USA.

Snahu niektorých „hrdinských“ kruhov Českej republiky zasiahnuť do globálnej politiky prezentovala „návšteva“ predsedu Senátu Miloša Vystrčila na čele asi 90-člennej delegácie v auguste 2020. Momentálne sa čaká, ktorý zo štátov (najmä malých) kolektívneho Západu bude pokračovať v „návštevách“ na ostrove. Veľmi im to pomôže pri riešení súčasnej mnohostrannej krízy.

Oddaný a usilovný straník sa aj v USA môže dostať až na najvyššie miesta

Hoci N. Pelosiová je ešte staršia ako prezident Joe Biden, k politickej kariére sa prepracovávala dlho. Narodila sa v taliansko-americkej rodine v Baltimore na východe USA. Jej otec Thomas D’Alesandro Jr. tam bol v rokoch 1947 – 1959 starostom. V rokoch 1967 – 1971 bol starostom mesta jej brat Thomas D’Alesandro III. V roku 1958 ukončila v Baltimore dievčenskú katolícku strednú školu. V roku 1962 absolvovala bakalárske štúdium politológie na Trinity College vo Washingtone. V roku 1963 sa vydala a má 5 detí.

Po škole pracovala pre Demokratickú stranu, v čom pokračovala aj po presťahovaní do San Francisca v roku 1969. Pôsobila spravidla v pozíciách „profesionálneho straníckeho pracovníka“. Do veľkej politiky sa dostala v roku 1987, keď zvíťazila v júni v doplnkových voľbách za Kaliforniu do Snemovne reprezentantov. Získala kreslo v silnom obvode demokratov, kde víťazili od roku 1949 (pričom republikáni sa v ňom doteraz príliš neangažujú). Odvtedy bola zvolená doteraz 16-krát (členovia snemovne sa volia na 2 roky).

N. Pelosiová bola dlho jednou z bežných členiek snemovne, ktorá plnila svoje povinnosti, ale ničím výnimočným v mase stoviek poslancov neupútala pozornosť. Médiá v USA sa výrazne viac venujú pôsobeniu senátorov. Po takmer 15 rokoch pôsobenia v snemovni však prišli  úspechy. V jej osobe sa dostala žena prvýkrát na niektoré vysoké funkcie v Kongrese.

Nancy Pelosiová v roku 2019 v Kalifornii. Snímka: commons.wikimedia.org

Pozícia N. Pelosiovej sa výrazne posilnila v roku 2001, keď sa ako prvá žena stala zástupkyňou vodcu demokratickej menšiny v snemovni. Vodca menšiny odstúpil z funkcie, aby mohol kandidovať v prezidentských voľbách a N. Pelosiová v januári 2003 nastúpila (znovu ako prvá žena) na jeho miesto, kde pôsobila do januára 2007. Potom sa stala predsedníčkou Snemovne reprezentantov (do tretice ako prvá žena) a funkciu vykonávala do januára 2011. Do januára 2019 znovu pôsobila ako vodkyňa demokratickej menšiny v snemovni. Od januára 2019 je zase predsedníčkou snemovne. Zaujímavé je, že v januári 2021 získala pri voľbách len o 2 hlasy viac ako bolo potrebné na zvolenie.

Charakterizovať jej politické názory by bolo vzhľadom na dlhé pôsobenie v snemovni náročné, ale ako sme už uviedli, okrem straníckej disciplíny a zodpovednosti sa ničím nezaskvela. Azda v ničom však nebola tak dôsledná ako v sinofóbii. Od čias deformovaného výkladu udalostí na Námestí nebeského pokoja v Pekingu v západných médiách kritizovala ČĽR. V roku 1991 bola v delegácii Kongresu v Číne a na spomenutom námestí rozvinula protivládny transparent, za čo sa dostala do sporov s políciou. Podieľala sa na protičínskych aktivitách, ktorých prehľad by bol dlhý. V máji 2009 sa však napriek tomu zúčastnila znovu na oficiálnej návšteve v ČĽR, kde sa provokatívne stretla aj s disidentmi. Zo strany čínskych predstaviteľov bola prijímaná veľmi chladne.

Doplníme, že ako predsedníčka Snemovne reprezentantov sa výrazne zasadzovala v decembri 2019 za obžalobu bývalého prezidenta D. Trumpa (Senát v januári 2020 obžalobu neprijal). V rokoch 2006 – 2007 sa však stavala proti snahe niektorých demokratov obžalovať G. Busha jr. za vojnu v Iraku. „Zásadne“ vystupovala aj proti snahám administratívy D. Trumpa vyšetrovať v snemovni aktivity J. Bidena na Ukrajine.  

„Návšteva“ sa pôvodne mala uskutočniť už v apríli, ale N. Pelosiová ochorela. Akcia sa môže stať aj jej zahraničnopolitickou labuťou piesňou, lebo po vysoko pravdepodobnom neúspechu demokratov v polčasových voľbách v novembri funkciu predsedníčky snemovne znovu nezíska. Na prvý pohľad je však v dobrej kondícii (vystupuje oveľa lepšie ako J. Biden), a tak je len na voličoch v 12. obvode v Kalifornii, či ju zvolia na ďalšie dva roky, ako to robia od novembra 2012 (predtým kandidovala v 8. a 5. obvode).

Čo bude ďalej?

Môžeme akokoľvek skloňovať mená Bidena i Pelosiovej, ale za akciou sa skrývajú sily, ktoré nechcú, aby sa o nich vedelo. Záujemcovia o tému vývoja vzťahov v trojuholníku ČĽR – Taiwan – USA sú zahltení veľkým množstvom nejasných a protirečivých informácií. Situácia pripomína starý bonmot, ktorý sme už viackrát uvádzali, že „Bol jeden mních, mal veľa kníh a nič nevedel z nich“.

„Návšteva“ sa uskutočnila a nič katastrofálne sa nestalo. Na prvý pohľad to je úspech USA, keď niektoré zdroje reakciu Číny považujú za jej slabosť. Z iného pohľadu, ktorý západné médiá nevidia tak radi, to však môže byť aj tak, že Washington sa dostal do pozície „nervózneho čakajúceho“, lebo nevie, kde, čo a ako Peking urobí za týždeň, za mesiac, za rok… Čína má iné vnímanie politického času, ktorý sa na Západe počíta maximálne na 4 – 5 rokov podľa periodicity konania parlamentných volieb (a to od nich treba ešte odpočítať mesiace na začiatku a konci na „oboznámenie sa so situáciou“ a prípravu na nové voľby) a robí svoje politické kroky v iných časových reláciách ako Západ.  A že Peking niečo chystá, to je jasné a aj o tom otvorene hovorí.

Časť odborníkov na politiku Číny („nesinofóbnej“ orientácie) poukazuje na to, že sa blíži zjazd Komunistickej strany Číny a čínske vedenie by ho nerado uskutočnilo v podmienkach ozbrojeného konfliktu. Okrem toho súčasné čínske vedenie nie je také krvilačné, aby na Číňanov na Taiwane zaútočilo na podnet USA za cenu veľkých ľudských obetí, hoci západné média s tým nesúhlasia. A spomenieme aj myšlienku starého čínskeho stratéga Sun-c´ho, že najlepšia vojna je taká, ktorej sa podarilo predísť a jej ciele dosiahnuť ináč.

Myslíme si, že nie sme jediní, kto zostal v nemom úžase po unáhlenom, nediplomatickom vyjadrení nemeckej ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej, ktorá ubezpečila Taiwan o podpore v prípade čínskeho útoku. Ktovie, čo myslela tou podporou, keď Nemecko sociálno-ekonomicky dramaticky upadá (časť mocipánov sa už otvorene bojí  sociálnych nepokojov) a zbrojné sklady vyprázdnila bezhlavá podpora Ukrajiny.

No a nedá sa nezastaviť pri intelektuálnom skvoste z komediantskej hlavy prezidenta Ukrajiny Volodymyra Zelenského, ktorý Peking vyzval na to, aby začal podporovať Ukrajinu. Ktovie, čo to bol za poryv mysle, keď nezaregistroval, že USA nie sú ochotné nechať na ČĽR ani „nitku suchú“. Záhadné je preto, čo by vlastne malo byť dôvodom, aby sa ČĽR pripojila ku kolektívnemu Západu, ktorý ju označuje za rovnakú hrozbu ako Rusko a provokuje ju.

Nebudeme sa zaoberať analýzou širokej škály vyjadrení v súvislosti s „návštevou“, ktoré sú od veľmi premyslených záverov až po táranie do vetra, ktoré je dnes typické pre veľa západných politikov, médií i kdejakých expertov. Zakončíme tým, že najzávažnejšou otázkou je, či dôjde k ozbrojenému konfliktu. Taiwan sa nachádza len 150 km od pevninskej Číny. A pre Peking je jednoduchšie, ak už to musí byť, pripraviť sa na akciu v tomto priestore, ako pre USA v „západnom tichooceánskom priestore“. Ide o mnohé zložité geopolitické, bezpečnostné, vojenské a iné otázky, ktoré si vyžadujú samostatný rozbor. A ich širšie súvislosti môžu napovedať viac aj o pokračujúcom a nezadržateľnom úpadku USA i chimére jednoty kolektívneho Západu.

(Celkovo 265 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter