Drahý pán Marenčin

Pred piatimi rokmi čakal pred vašimi dverami dlhý šor gratulantov, a tak sme sa s mojou vernou kamarátkou Milkou Zimkovou dohodli, že dakuščičko počkáme a až neskôr prídeme vinšovať.

Mali ste takých polookrúhlych deväťdesiatpäť, vaša pani Dagmar, s ktorou sme na chodníku vždy vystáli dieru, a nie a nie sa rozlúčiť, zakaždým pozývala: len príďte, Albert vás má rád, poteší sa! A tak som vtedy nastrúhala mladých jakubiek, nahrubo posekala vlašských orechov, upiekla koláč. Milka nakládla do prúteného košíka svojich zaváranín (bo od skorej jari do neskorej jesene jej kuchyňa ľem tak pachne jahodami, čerešňami, višňami, kvašnymi uhorkami a čalamádami, a potom všetko rozdá).

Albert Marenčin s pani Dagmar. Foto: Peter Lajčák

Milka zavinula do kytičky kvetečky zo svojej záhradky, do košíka sme vložili aj fľašku šumivého, naj to perlí! Už ste trošku polihovali, ale vyštafírovaný ako vždy ste za živý svet nechceli zostať sedieť, keď sme sa k vám dovalili. Objali sme vás a želali sto ľat, sto ľat – a vy ste prisľúbili: vykonám! Pani Dagmar ponalievala do brúsených čaší ten náš šampus, na tácku vyložila moje koláče, hodovali sme a rozprávali, čo život dal. Aký je rozdiel medzi nami vrchármi zo Spiša a vami Zemplínčanmi a Šarišanmi z tej žírnej roviny. S Milkou ste hutoreli, po vašom sa s vami potom aj rozlúčila tam v krematóriu, o rok neskôr, oslovujúc vás tak, ako vás oslovovali vaša mamuka: Bertičku.

Boli ste krstným otcom našej spoločnej knihy s Milkou Dve v tom, vítali sme ju v Primaciálnom paláci a tam ste aj prezradili, ako dlho sa my dvaja poznáme: od mojich neúspešných prijímačiek na VŠMU. Pamätali ste si ma, aj keď som neuspela. „Boli ste najmladšia…“ No a na druhý rok ste už v prijímacej komisii neboli, lebo režim vás „zmiešal s hovnom“, ako sa vtedy hovorilo a ako vám to aj jeden kolega spisovateľ prišiel zvestovať: práve sme ťa vyhodili zo zväzu spisovateľov… Stretávali sme sa občas na vernisážach, vo filmovom klube, v divadle, neskôr u vás doma, až ste sa stali pre mňa úplne podstatnou osobnosťou, ktorá dodnes mi je duchovnou oporou. Nielen mne!

Svojej stovky ste sa fyzicky nedožili, ale v deň vašich stých narodenín si čítam vašu knihu, ktorú z denníkových postrehov zostavil váš syn. Ľudská totalita, zápisky, myšlienky, úvahy 1996 – 2017. Kaligrafickým písmom, dobrým perom na peknom papieri ste si robili záznamy o premyslenom, vypočutom, videnom. „Život nie je záznam toho, čo sme prežili, ale toho, čo sme si zapamätali.“

Po každej návšteve u vás som si zaznamenala do pamäti najmä vľúdnosť, ktorú ste vyžarovali. Akýsi pocit istoty. Nech by sa všetko rúcalo, ste tu a o vás sa možno oprieť. O vašu poéziu, o vaše filmy, o vaše koláže, o váš surrealizmus, o vašu patafyziku, o váš boj za rovnosť a spravodlivosť. Keď Edo Chmelár pred niekoľkými rokmi sformuloval svoje krédo o mieri, pomáhala som mu zbierať podpisy pod petíciu Zjednotení za mier. Navštívili sme vás a opýtali sa, či sa nepridáte. „Milerád!“ Vďaka, drahý pán Marenčin, aj dnes je nám to povzbudením.

(Text vyšiel na Pravda.sk 9. 8. 2022)

(Celkovo 225 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter