Ja nič, ja prezidentka

Najčastejšie uvádzaným dôvodom, prečo tak oduševnene pomáhame Ukrajine, je jej boj za naše, teda spoločné európske hodnoty.

Ich najostražitejšej ochrankyni na Slovensku však neprekáža diplomovkový plagiátor na čele zákonodarného zboru, ďalší na čele vlády resp. rezortu financií a tretí na čele ministerstva školstva. Obločnými sklami na Prezidentskom paláci nezachveli ani chýry, že o deľbe najvyšších štátnych postov v rámci koalície už nerozhoduje volič, ale odídenci zo strán, ktoré ich vyniesli do parlamentných lavíc. Napríklad sulíkovci s volebným ziskom 6, 22 percenta a s trinástimi poslancami začali poškuľovať po kresle predsedu NR SR. Ako inak, vďaka niekoľkým prebehlíkom zo strany Za ľudí. Boris Kollár v septembri oznámi, kto posilní ich poslanecký klub, aby Sme rodina neprišla o rozkolísané kreslo. Isteže, prestupy sa konajú pri všetkej počestnosti… Posiveného svedka takisto znepokojuje priam slotovská rétorika na adresu Maďarska. Stačilo, aby niektorí politici a médiá označili maďarského premiéra za Putinovho trójskeho koňa. No podozrievať prezidentku, že aj slotovčinu prepočúva zámerne? Veď aj ostrieľanejší rakúsky politik Heinz Fischer si uvedomil obsah omieľaných európskych hodnôt až po ruskom vpáde na Ukrajinu. „Každý prípadný agresor musí mať pred očami, že vojenská agresia má závažné dôsledky a že nebudú nasledovať len reči, ale aj činy.“ (Pravda.sk, 25. 7. 2022)

Kde sú časy, keď európske Desatoro fungovalo bez pardonu! „Vyšetrovacia komisia zverejnila správu o vstupe Británie do vojny v Iraku v roku 2003. Intervencia bolo neprimeraná, jej právny rámec nedostatočný a britská vláda si vybrala inváziu ešte predtým, ako vyčerpala všetky mierové riešenia.“ (https://svet.sme.sk, 6. 7. 2016) Tonyho Blaira nešetril ani líder jeho rodnej Labouristickej strany (2015-2020) Jeremy Corbyn. „Pripadá mi nechutné, že britský premiér môže použiť stredoveké kráľovské výsady a pošle mladých mužov a ženy na smrť, aby zabíjali civilistov…“ (Tamtiež.) „Tieňový kancelár labouristov John McDonnel nazval Blaira tragickou figúrkou a nevylúčil, že bude vyzývať na súd za vojnové zločiny.“ (Tamtiež.) Na sklamanie architekta Európskej únie Roberta Schumana (1886 – 1963) treba však doložiť, že spoločné európske hodnoty takto zaúradovali len vo Veľkej Británii…

Slovenský spolubojovník tragickej figúrky a strýčka Sama Mikuláš Dzurinda sa dnes bezostyšne obúva do Putina. Z Grasalkovičovho paláca ho nikto nezahriakol a div sa, svete, v týchto dňoch sa stal členom medzinárodnej skupiny, ktorá sa zaoberá bezpečnosťou Ukrajiny. Zatiaľ čo expremiér Robert Fico, ktorý stiahol slovenských vojakov z Iraku, sa ocitol na zozname nepriateľov Ukrajiny.

Zuzane Čaputovej v súvislosti s ukrajinskou tragédiou akosi nedochádza, že dozrel čas odpískať zo dňa na deň trápnejšiu hru na boj hodnôt a naliať verejnosti čistého vína. „Západ musí dokončiť projekt, ktorý začal v roku 1991. Musí sa snažiť o úplnú dekolonizáciu Ruska. Po vojne bude krajina nahradená malými, demilitarizovanými a bezmocnými republikami. Podobná rétorika čoraz častejšie zaznieva medzi západnými analytikmi a novinármi.“ (dennikstandard.sk, 15. 7. 2022) Len aby to prezidentke došlo skôr, ako sa Slovensko stratí pod pribúdajúcimi povinnosťami zodpovedného člena NATO i EÚ, pod vojenskými povelmi a úradníckymi direktívami z Bruselu, pod sankciami a ich spätnými údermi, pod vlastnými iniciatívami na upútanie zahraničných kamier a mikrofónov… Posivenému svedkovi sa totiž zdá, že tak, ako sme voľakedy mali šéfredaktorov čohokoľvek, dnes máme vládu čohokoľvek. SR je len blednúca pripomienka označenia územia medzi Vihorlatom a Devínom. Pre demokratickú a vyspelú Európu sa stávame čitateľnejší ako súčasť východného krídla NATO.

Možno sa spod tejto hrozby vyhrabeme. Možno. Ak sa zima opýta, čo ste robili v lete. Nie mamičkinej bojovníčky za spravodlivosť a médií, ale nás, dovtedy mlčiacej väčšiny…