Rozmýšľam, pozerajúc tie veľké slovenské operné mená z doby minulej. Hrubant, Martvoň, Kucharský, Papp, Blaho, Godin, Hoza, Hulmanová, Kišoňová, Hrušovská, Korínska, Grúberová, Lucia Popp, Dvorský, Kopčák… nie musím prestať … toto všetko a nie len to, je slovenská armáda slovenskej opernej kvality, hlboko ix desaťročí dozadu. Všetci títo operní velikáni vznikli na divadelnom repertoári, ktorého predstaviteľmi sa nenapodobiteľne stali… Opera mala nezanedbateľné miesto v kultúre na Slovensku a všetci ju brali ako žánrovú samozrejmosť. To všetko je, zdá s, preč a dnes stojí opera na križovatke, ako ďalej. Nepreháňam. Dajte si okolo seba malú anketu a pýtajte sa aj sami seba, o generácii tridsaťpäť a nižšie ani nehovorím, kedy ste boli v opere? Kedy ste počúvali operu? A kedy ste si povedali, bolo to skvelé a už sa teším na ďalšie predstavenie. Áno prispeli aj posledné 3 covidové roky, ale nie len tie.
Tak si teda dajme základnú otázku. Chceme vôbec žáner opery? A hlavne úprimne a čestne skonštatujme, že sme v bode 0. Hoc s bohatou históriou. Pripomínam, že napríklad o žáner operety sme už v Bratislave prišli, o žáner Komornej opery tak isto… hoc toto všetko tu už dávno bolo a dnes to ozaj len náhodne prežíva… dokedy? Späť k opere. Ak teda nechceme definitívne o operu prísť a chceme opäť ponúknuť divákovi tento žáner ako žáner „ducha oblažujúci“, musíme ho obnoviť cez divácky príťažlivý repertoár. No a toto sa dnes určite nedá cez Wágnera, Stravinského a dokonca ani nie cez Janáčka… toto všetko sú autori diel pre vyspelého a operne zorientovaného diváka. Koľko je takých? Dnes je ozaj čas na príťažlivého Mozarta alebo Rossiniho, Verdiho, Pucciniho… preboha koľko ich je…
A ešte jedna vec. Otázka. Ak sme teda znovu v bode 0, čo zaujíma takto operne neskúseného diváka, veľké operné meno alebo príťažlivý repertoár? Rozozná takto operne vzdelaný divák veľké drahé operné meno od štandardne prevádzkového? Veď aj tí veľkí v minulosti vyleteli na repertoári… Dnes nie je čas ani na operné experimenty. Bol som pri tom, keď matky s deťmi a nie len tie, odchádzali po 40 minútach z opernej Rusalky alebo Predanej nevesty. Ak má opera prežiť, musí si znova diváka skúsenostne vychovať. Môžu sa hudobní kritici rozplývať nad famóznymi a neobjavenými inscenačnými postupmi a novým pohľadom na dielo… a pre koho? Koľko je dnes takých hudobne vychovaných, divákov, že sú schopní dať alebo nedať im za pravdu? Alebo polemizovať… to už ozaj radšej mlčím… Koľko takto „vzdelaných“ divákov má dnes po vzhliadnutí takýchto svetových inscenácií so svetovými režisérmi a drahými interpretmi chuť prísť do divadla znovu a obnoviť si svoj „nezabudnuteľný“ zážitok? No koľko?
A aké sú dôsledky? Inscenácie, hoc kvalitné… no predstavenia ťažko, zle predajné. Veď komu? Tých 400 divákov to už na premiére videlo. A rátajme aj s novou totálne klasicky hudobne nevzdelanou generáciou… nehovorím o umeleckých školách, hovorím o všeobecno-vzdelávacích školách každého iného typu. Aký je dnes výsledok? Nič horšie neexistuje… na otázku po takomto náročnom predstavení v opere, ako sa ti páčilo predstavenie, dostanete asi najhoršiu alibistickú odpoveď. „Bolo to zaujímavé“ – a čo to znamená? „Už aby som bol doma.“
Posledná veta. Všetko je na vedení SND a my, čo operu milujeme, ju budeme milovať stále. No a ak by niekto chcel spochybniť môj čistý muzikantský úmysel a miešať ho s nejakou politikou, lebo idiotov je dnes veľa, tak len toľko, že som rád, že sú ešte pamätníci, ako som v divadle, ktoré som viedol a vytvoril so svojimi nezabudnuteľnými kolegami inscenácie, ktoré sa presadili nielen doma, ale aj v zahraničí a všetci interpreti boli hviezdy… naše.
(Status na FB 25. júla 2022, titulok a podtitulok Slovo)
Úvodné foto: Historická budova SND; zdroj: snd.sk
