Storočnica spisovateľa, antifašistu Miloša Krna
Vari nijaký spisovateľ nenapísal toľko o dianí na Slovensku počas 2. svetovej vojny ako zaslúžilý umelec Miloš Krno, ktorého 100. výročie narodenia si v týchto dňoch pripomíname (narodil sa 25. júla 1922 v Bratislave). Prvý raz sa osobne stretol s fašizmom počas gymnaziálnych štúdií v Kežmarku. Rodičia ho ako desaťročného poslali z Liptova do tamojšieho nemeckého gymnázia, aby sa dokonale naučil nemčinu. Keď sa Adolf Hitler predral k moci, na tejto vychytenej strednej škole postupne získavali hlavné slovo nacisticky orientovaní profesori zo Sudet. Miloš Krno preto po dohode s otcom prestúpil na kežmarské slovenské gymnázium, na ktorom v roku 1941 aj zmaturoval.
Osobné zrážky s ľudáckym režimom
Už ako stredoškolákovi mu vychádzali básne a články vo viacerých časopisoch. Pod rúškom samovzdelávacieho krúžku organizoval medzi spolužiakmi s ľavicovým zmýšľaním aktivity, ktoré neboli v súzvuku s politikou ľudáckeho režimu a s jeho zámermi vnucovať mládeži pochybnú ideológiu. Spolu so svojím celoživotným priateľom Matejom Andrášom odmietli vstúpiť do Hlinkovej mládeže a namiesto odznaku s Hlinkom nosili Štefánika.
Po prijatí na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity (Krno chcel byť advokátom chudobných ako Vladimír Clementis) sa zapojil do ilegálnej činnosti bratislavských vysokoškolákov, ktorá sa zintenzívnila po Nemcami prehratej bitke o Stalingrad.
Vypuknutie Povstania ho zastihlo na letných prázdninách v Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupči. Už predtým s ďalšími mládencami pomáhali partizánom a členom revolučného MNV ako spojky a strážna služba v Ľupčianskej doline.
V povstaleckej Bystrici sa hlásil v Pravde
Keď Nemci okupovali aj Liptovskú kotlinu, odišiel cez Železnô a Liptovskú Osadu do Banskej Bystrice, kde sa hlásil v redakcii denníka KSS Pravda. Písal pre ňu správy z povstaleckých frontov, ale aj o kultúrnom dianí na slobodnom území či satirické protifašistické verše. Patril k zakladateľom Spolku bojujúcich študentov, na ustanovujúcom zjazde ho zvolili ako komunistu za generálneho tajomníka (predsedom sa stal Vladimír Štefánik za DS).
Koncom októbra 1944 spolu s ďalšími pred nepriateľom unikal na Donovaly a odtiaľ na Magurku v Ľupčianskej doline, ktorú dôverne poznal. Preto ho velitelia z partizánskej brigády Za oslobodenie Slovanov často posielali na zvedy do okolitých horární a dedín, obsadených Nemcami. Podieľal sa aj na vydávaní cyklostylovaných novín. Pritom si našiel chvíľku i na písanie protifašistických veršov.
Koncom marca na Magurke padlo rozhodnutie, aby so skupinkou ďalších partizánov a ich rodinných príslušníkov prešli cez ešte zasnežený Chabenec na oslobodené Horehronie. Z Brezna sa vydal do Košíc, z veľkej časti pešo. Vo východoslovenskej metropole už vychádzala Pravda, stal sa jej redaktorom.
Osobný tajomník Vladimíra Clementisa
V Košiciach sa stretol so svojím priateľom zo štúdií Milošom Ruppeldtom, od ktorého sa dozvedel, že Clementis, čerstvo vymenovaný do funkcie štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí, hľadá do svojho kabinetu mladých, vzdelaných Slovákov. Ruka bola v rukáve. Krno zložil štátnice z práva, oženil sa s Vierou Houdekovou z Ružomberka (budúcou prekladateľkou ruskej umeleckej literatúry) a už si to zamieril do Černínskeho paláca v Prahe.
Stal sa osobným tajomníkom Clementisa, ktorý o niekoľko mesiacov vyšiel v ústrety mladému literátovi z rusofilskej rodiny a vyslal ho ako prvého tajomníka na Veľvyslanectvo ČSR v Moskve. Tam Krno spoznal mnohých sovietskych partizánskych veliteľov aj generálov, ktorí bojovali na Slovensku v SNP alebo pri jeho oslobodzovaní.
Zblížil sa aj s viacerými spisovateľmi, rodinným priateľom sa mu stal Iľja Erenburg, ktorému robil akúsi spojku s Clementisom. (Najstarší syn, narodený v Moskve v máji 1950, dostal meno Iľja.) Zúčastnil sa aj na stretnutí generalissima Josifa Stalina s Eduardom Benešom a predsedom vlády ČSR Klementom Gottwaldom na pôde veľvyslanectva. S ním sa rozprával medzi štyrmi očami o potupnej Clementisovej smrti po Stalinovom pohrebe v marci 1953. „Miloši, donutili mě k tomu,“ odpovedal vtedy na otázku prečo prezident ČSR netušiac, že o niekoľko dní na to zomrie aj on.
Desaťročia literárnej a publicistickej tvorby
Kádrové čistky medzi spolupracovníkmi Clementisa v súvislosti s jeho odsúdením na trest smrti síce Krna zázrakom obišli, ale po siedmich rokoch pôsobenia v Moskve rozčarovaný požiadal na jar 1953 o uvoľnenie z diplomatickej služby. Potom pracoval ako kultúrny redaktor a reportér na Slovensku v Pravde a v iných printových médiách, vo Zväze slovenských spisovateľov, v mierovom hnutí aj na voľnej nohe.
Začiatkom 70. rokov sa stal ústredným dramaturgom Slovenského filmu Koliba, kde zostal zamestnaný až do odchodu do dôchodku. Ďalej písal poviedky, romány aj filmové scenáre, najmä na svojej chate v Liptove. Zastával dobrovoľnícke funkcie v ZČSSP a SZPB, zúčastňoval sa na ich zjazdoch. Bol nositeľom viacerých vojenských, štátnych a zväzových vyznamenaní.
Po novembri 1989 sa stal aktívnym členom Klubu bratislavských antifašistov pri SDĽ, podieľal sa na zostavení publikácie, odhaľujúcej lži ľudáckych pseudohistorikov a prispieval do ľavicového týždenníka Slovo a denníka Pravda.
Hory, rieky – a najmä ľudia
Pokiaľ ide o jeho literárnu tvorbu, zameranú na protifašistický odboj, už roku 1946 mu vyšla zbierka poviedok a čŕt z osobných skúseností, ktoré zažil v SNP – Viadukt. Historické premeny v životoch Slovákov od 30. až do konca 40. rokov zachytil v dvoch trilógiách: Dve cesty, Lavína a Míľový krok, Cnostný Metod (bol aj sfilmovaný), Udatný Radúz a Statočný Celo. Roku 1987mu vyšiel posledný román – z prostredia Liptova za 1. ČSR – Republika. Osudovým príbehom účastníkov Povstaniu sa venoval v prozaických poviedkach a novelách Živiteľka, Ranný vietor, Jastrabia poľana, Kým dohorela cigareta, Meteor do daru, Hra so smrťou, Hory čierne atď. Vyšlo mu viacero publikácií pre deti a mládež. Prekladal prózu a najmä poéziu ruských, nemeckých, maďarských a prostredníctvom ruštiny aj básnikov iných národov bývalého Sovietskeho zväzu (celkovo 30 kníh).
Krnovým najprekladateľnejším dielom (do 9 jazykov) je román o kpt. Jánovi Nálepkovi Vrátim sa živý, ktorý začal písať už počas pobytu v ZSSR. V slovenčine vyšlo šesť vydaní. Podľa tejto knihy bol nakrútený rovnomenný televízny film a v bieloruskej koprodukcii celovečerný film Zajtra bude neskoro s Milanom Kňažkom v titulnej role. V RTVS však častejšie dávajú adaptácie jeho poviedok pod názvami Slnko vychádza nad Prašivou, Vláčik do stanice Víťazstvo a film Dolina.
Životné spomienky na roky 1922 až 1953 priblížil v memoároch Hory, rieky, ľudia (Slovenský spisovateľ 1984), druhý diel (1953 – 1989) zostal v rukopise. V roku 2002 mu knižne vyšla cestopisná esej Ak je na svete raj – o Gruzínsku, ktoré považoval za svoju druhú vlasť. Druhé vydanie prekladu gruzínskeho národného eposu Šotu Rustaveliho Junák v tigrej koži je v tlači.
Miloš Krno zomrel náhle 21. júla 2007 v Bratislave, päť dní pred 85. narodeninami. Pochovaný je v Ružomberku.
Snímky: Rodinný album Krnovcov
